Pri výbere povolania sa inšpirovala otcom. „Vždy som pri ňom ako dieťa sedávala, keď koval. Ako 12-ročná som sa snažila sama niečo vyrobiť, môj prvý výtvor bol svietnik, ktorý mám doteraz,“ hovorí s úsmevom Andrea, ktorá sa rozhodla ísť po základnej škole študovať umelecké kováčstvo a zámočníctvo do Kremnice. Tam bola v triede jedinou ženou.
V českom Turnove sa učila umeleckému odlievaniu kovov. „Zatiaľ sa kováčstvu venujem len popri práci, no určite by som chcela v budúcnosti robiť len to,“ prezrádza útle žieňa, ktoré sa stretáva len s prekvapenými výrazmi ľudí. „Chcem byť motiváciou pre deti, že si môžu vybrať aj takéto krásne, aj keď ťažké povolanie,“ doplnila hnedovláska.
Remeslo prezentuje na unikátnej prenosnej šľapacej vyhni z čias prvej svetovej vojny. „Nie raz som sa popálila, vôbec mi neprekážajú ani ruky od sadze,“ smeje sa. Výroba železnej ruže jej zaberie aj pol dňa, no radšej tvorí zložitejšie predmety, ako sú sochy. Dokonca si ukovala aj posteľ. Aďku podporuje aj priateľ stolár. Práve s ním by v budúcnosti chcela usmievavá dievčina spolupracovať pri výrobe diel.
