Na prepracovanosť šoférov sa Novému Času už niekoľko dní sťažujú desiatky opatrovateliek. Vodiči dodávok či mikrobusov totiž fungujú bez akejkoľkvek kontroly, podľa žien za volantom často zaspávajú a jazdia nad svoje fyzické možnosti. Nový Čas v stredu nad ránom navštívil dve miesta, na ktorých mikrobusy s opatrovateľkami pravidelne zastavujú, aby ženy presadli do ďalších áut, ktoré ich dopravia do cieľa.
ZLATÉ PIESKY, pumpa Slovnaft, 18. 10., 3.10 hod.
Keď sme dorazili na benzínovú pumpu Slovnaft na Zlatých pieskoch, ktorá sa nachádza na obchvate, na odpočívadlách oddychovala veľká skupina ľudí. Vodiči stáli pri autách s otvorenými kuframi, rozprávali sa a fajčili. Opatrovateľky ženy spali, niektoré sa pridali do debát s vodičmi či medzi sebou. Do Rakúska smerovali za prácou aj na osobných autách, no prevažne na minivanoch. Krátko po tretej Nový Čas oslovil prvú dvojicu opatrovateliek. Zisťovali sme, či už mal vodič okrem tejto aj inú prestávku a či sa niečo od hroznej tragédie zmenilo. Ženy sa však otočili chrbtom a spočiatku odmietali hovoriť. Boja sa straty práce, keď prehovoria a zároveň smútia za kolegyňami, ktoré tragicky zahynuli.
Po dlhej chvíli prezradili, že spôsob dopravy môžu vybrať aj samé. „S nami je to tak, že môžeme jazdiť, ako chceme. Nie sme nijako viazané,“ uviedli. Šofér však hneď otočil kľúčom, ženy nasadli do auta a ufujazdili preč. O pár metrov ďalej už vodiči nakladali do kufrov minivanov batožinu. Ženy si na parkoviskách rozdelili podľa toho, ktorým smerom jazdia. Nikto však už na naše otázky nechcel odpovedať. Všimli sme si, že vodič bol v aute väčšinou len jeden. Vyzerá to tak, že neexistuje žiadna možnosť striedania, kontrolovať ho môže jedine posádka, ktorá zvyčajne od únavy spí. Autá pochádzali najmä z východu, Oravy či stredného Slovenska. Je teda otázne, koľko prestávok si už urobili a koľko ich ešte čaká. Na Zlatých pieskoch boli vodiči s opatrovateľkami zhruba pol hodinky.
JAROVCE, pumpa OMV, 18. 10. 3.34 hod.
Naši vodiči prestávky robia
V stredu nadránom zastali na parkovisku benzínovej pumpy OMW v Bratislave - Jarovciach v priebehu desiatich minút tri dodávky s prievidzskými poznávacími značkami. Z jednej z nich vystúpilo postupne osem žien, z batožinového priestoru si vybrali svoje cestovné tašky a preložili ich do druhej pristavenej dodávky. Potom zamierili na pumpu, kde niekoľko minút popíjali kávu a fajčili. Nový Čas sa pridal k hlúčiku troch žien a opýtali sme sa ich na skúsenosti s dopravcami, ktorí ich každý mesiac vozia do Rakúska za opatrovateľskou prácou.
„Mala som jednu nepríjemnú skúsenosť, keď som raz išla s jedným dopravcom z východu a ten fakt nemal prestávky, ten ťahal v jednom kuse, a to je teda na uváženie. To bolo ešte v začiatkoch, keď naša agentúra len začínala, asi šesť rokov dozadu. Ten šofér vôbec nestál a bol až z východu. Ja chodím od Prievidze do Bratislavy, a odtiaľ do Grazu a potom naspäť. Z terajšej agentúry robia pravidelne prestávky, nemáme s nimi problém,“ povedala Novému Času Jana (64) z Prievidze. Za pravdu jej dáva aj opatrovateľka Ľudmila (64) z Liptovského Mikuláša. Nový Čas sa na prestávky počas dlhých trás do Rakúska pýtal aj prepravcu. Poprel, že by jazdil vyčerpaný a nadoraz. „Ja som spokojný, u nás to inak funguje, chodíme do Rakúska len raz do týždňa,“ prezradil.
Musím s nimi jazdiť, inak platím pokutu
Božena (63) z Revúcej
- Som z Revúcej, mám dvoch chorých synov, jeden je narkoman, druhý silný diabetik, exmanžel epileptik, ja ich živím a nemôžem si dovoliť ostať bez práce. Zmluvu s agentúrou som podpisovala narýchlo a nemala som na výber pri voľbe dopravy. Pokiaľ nedodržím zmluvu, sú tam obrovské pokuty. S prepravou nie som spokojná, mám s tým veľký problém. Z Revúcej sa musím dostať do Prievidze po svojom, odtiaľ ide agentúrna preprava. Platím 55 € za dopravu a keď využijem inú dopravu, než je naša agentúrna, musím im dať 30 € kompenzáciu. Vlastnú prepravu mi nechcú umožniť. Naspäť chodím rakúskou prepravou, v agentúre s tým však nesúhlasia, šéfka mi to nechce dovoliť. Inak by som ale dve a pol hodiny sedela v noci na pumpe a čakala, kým ma odvezú. Bojím sa, že ma agentúra vyhodí, keď sa dám fotiť, lebo prepravná firma je rodinná firma s agentúrou...“
