Za 23 dní precestovali 2 626 kilometrov a na svojej ceste sa stretli dokonca i so Santa Clausom. Hoci bolo bicyklovanie náročné, boli to dni plné zážitkov. Po pár dňoch doma už začínajú mať abstinenčné príznaky a na podobnú zážitkovú trasu by sa vybrali znovu.
Cestu dlhú 2 626 kilometrov začali Michal (48) a Gréta (47) Zozuľákovci na severnom polárnom kruhu. Manželia oddaní bicyklom sa pre ňu rozhodli potom, ako minulý rok absolvovali cykloexpedíciu k Čiernemu moru. Tento rok sa rozhodli vyraziť na úplne opačný smer. „Počasie k nám bolo nemilosrdné, často nás na ceste sprevádzali dážď, vietor, v Poľsku aj búrky. V Laponsku bolo v noci okolo 3 až 5 °C, to sme prespávali v stane a často mokrí. Technicky sme mali skoro všetko zabezpečené, ale podcenili sme obuv,“ hovorí Michal. Mali totiž len jeden pár cyklotopánok, a ako hovorí, po troch dňoch dažďa sa aj nepremokavé stali premokavé. To bola prvá zásadná vec, ktorú museli na dobrodružnej ceste riešiť.
V čase, keď prechádzali Laponskom, boli polárne dni, bicyklovali preto aj v noci. „Raz sa nám podarilo dať 200 km do tretej do rána a to už bola manželka taká vyčerpaná, že dostala mikrospánok a precitla až v priekope. Chvalabohu len s malými zraneniami a modrinami! Horšie by bolo, keby sa ocitla na opačnej strane cyklocesty, kde bolo krásne, no hlboké a chladné jazero,“ živo rozpráva Michal a zároveň dodáva, že k únave určite pridávali aj ťažké 55 kg batožiny.
Báli sa medveďov
Na ceste svoju manželku Michal nazval „Night rider“, pretože v nočných hodinách podávala neskutočné výkony, za ktoré by sa nehanbil ani Sagan. „Hnal ju strach z lesa, ktorý nás často pohltil, a keďže jej fantázia pracovala naplno, aj veľké balvany obrastené čiernym machom pripomínali medvede,“ s láskou v hlase hovorí najmä o Gréte.
Nevšednými zážitkami sa to po ceste len tak hemžilo. „Veselou príhodou bolo fotenie v Estónsku, v meste Tallinn na námestí so skupinou turistov z Číny, kde sme sa stali nechtiac ,miestnou atrakciou‘. Fotenie nemalo konca kraja, a keďže ostatní turisti nechápali, čo sa deje, začali si nás fotiť tiež,“ hovoria manželia Zozuľákovci o zážitku, keď sa cítili ako svetové hviezdy. Boli však aj situácie, keď im nebolo všetko jedno. „Keď sme sa ráno prebudili v kempe v Lotyšsku s partiou takmer 70 rodín včiel a 1 rodinkou sršňov, náš odchod to značne urýchlilo.“
Spali najmä vonku
„V Litve v meste Vilnius sme sa ubytovali v hosteli, a kedže sme si chceli obzrieť mesto, bicykle sme zamkli vo dvore zariadenia. Ráno nás čakalo nepríjemné prebudenie, keď sme biky nenašli. Naše zúfalé nadávky počuli až na recepcii a dobehli k nám, aby nám vysvetlili, že v noci pršalo a oni nám biky odtiahli do skladu,“ spomínajú na menší trapas.
Pri plánovaní ciest z domu mali približnú trasu, ale v realite často improvizovali a netušili, kde v tú-ktorú noc skončia. Vo Fínsku to bolo často iba na divoko v stane v lese.
„Počas cesty vo Fínsku sme stretávali veľmi priateľských šoférov, toto priateľstvo však smerom na juh značne chladlo. Najhoršie to bolo v Poľsku, tam sme prechádzali veľmi frekventovanými cestami, často úzkymi, bez krajnice, s množstvom kamiónov,“ opisuje Michal strastiplnú cestu. Už teraz však plánujú ďalšiu.
„Budúci rok by sme chceli absolvovať cestu na Ukrajinu, ale radi by sme sa pozreli do Moldavska a veľmi nás zaujíma aj Podnestersko, republika, ktorá nie je dodnes medzinárodne uznaná. Konečnou stanicou by bola Odesa a Čierne more. Ak by to však raz bolo možné, radi by sme našou cestou urobili radosť nielen sebe, ale aj niekomu inému a tak by sme sa chceli zapojiť do nejakých charitatívnych projektov,“ uzatvárajú manželia Zozuľákovci.
