Nedávno sa vrátila z najprestížnejšieho grandslamového turnaja vo Wimbledone, kde sa dostala dokonca do semifinále, čo sa zatiaľ nepodarilo žiadnej slovenskej tenistke. Vo svetovom rebríčku jej aktuálne patrí 34. miesto a bez váhania priznáva, že lepšiu formu zatiaľ nemala.
Ako ste sa vlastne k tenisu dostali?
Tenis som si vybrala sama. Keď som bola malá, zobrala som si v škôlke do rúk plastovú raketku a nič iné ma nezaujímalo. Od rána do večera som s ňou búchala o stenu a aj pani učiteľka so mnou musela hrávať. Keď som prišla domov, zase som hrala, veľakrát mamine do polievky spadla loptička. (smiech) Tak si naši povedali, že ma skúsia dať do tenisového kempu a už som tam zostala, pretože ma to neskutočne bavilo.
Nemuseli vás neskôr rodičia do tenisu nútiť? Predsa len tréningy každý deň...
Bola som vážny fanatik, takže ani nie. Ale keď už som neskôr musela poslúchať rady trénerov, tak už ma museli trošku presviedčať a vymýšľať, aby bol tréning zábavný, pretože som bola z tých lenivejších detí. Tým, že som potom hneď vyhrala prvý a následne druhý turnaj, tak mi tenis začal veľmi chutiť.
Ako vyzerá deň vrcholovej športovkyne?
Keď letím na turnaj niekam ďaleko, väčšinou tam prídem o päť dní skôr, kvôli časovému posunu a aklimatizácii. Prvé dva dni máme ľahšie tréningy a potom sa začne turnaj, keď už hrám s babami o body. Na grandslamoch sa väčšinou hráva jeden deň a na ďalší je voľno. Potom už vidím len kurty a hotel. Nie je to až tak veľmi zaujímavé.
