Od narodenia totiž trpela mentálnym postihnutím a jej stav neskôr zhoršil drastický chirurgický zákrok. Napriek tomu je dnes jej príbeh inšpiráciou pre všetkých, ktorí trpia mentálnym postihnutím, ale túžia po plnohodnotnom živote.
V rakúskom Grazi sa tento týždeň skončili Svetové zimné hry Special Olympics, na ktorej naši mentálne postihnutí športovci získali 8 zlatých, 5 strieborných a 7 bronzových medailí. Hnutie Special Olympics International, ktoré hry zastrešuje, založila v 60. rokoch minulého storočia sestra zavraždeného prezidenta USA Johna F. Kennedyho - Eunice Shriver Kennedy (†88). V čase, keď ľudia s mentálnym postihnutím končili doživotne zatvorení v ústavoch, Eunice verila, že môžu dosiahnuť viac, ako si ktokoľvek myslí. V tejto viere jej pomáhala vlastná skúsenosť so staršou sestrou - mentálne postihnutou Rosemary.
Pomalšia ako bratia
Rosemary sa narodila v roku 1918, ako na pohľad krásne a zdravé dievčatko. Lenže s pribúdajúcimi rokmi začalo byť jasné, že je iná ako ostatné deti.
„Na rozdiel od jej dvoch starších bratov pomalšie lozila, chodila a aj rozprávala. Moja matka hovorila, že ich neskôr dobehne, no nikdy sa tak nestalo,“ povedala o Rosemary sestra Eunice v rozhovore pre The Guardian. Napriek rôznym odporúčaniam lekárov ju Kennedyovci odmietali poslať do ústavu. „Čo viac by tam pre ňu mohli urobiť, ako jej vlastná rodina?“ pýtal sa jej otec Joseph Patrick Kennedy - investor, biznismen a politik. Matka, otec, ale aj súrodenci dievčaťu venovali veľa času a zdalo sa, že to funguje. Lenže iba do puberty.
Počas dospievania sa Rosemary stávala čoraz náchylnejšia k náhlym zmenám nálad, výbuchom a záchvatom hnevu. Na internátnej škole často v noci utekala, túlala sa po meste a chcela nadväzovať vzťahy s opačným pohlavím. Jej otec, vážený politik, si nemohol dovoliť tú hanbu, ak by náhodou Rosemary zostala tehotná. Preto 23-ročnú dcéru v nádeji, že sa jej polepší a prestane mávať psychické problémy, zobral k lekárom na vtedajšiu novinku - lobotómiu.
Utajená dcéra
Možno viete a možno nie, čo to je lobotómia. Vtedy to bol, najmä v Amerike, veľmi využívaný zákrok. Skôr ako na operáciu sa však podobal na otrasný experiment. Sľuboval upokojenie pacientov s psychickými problémami, v skutočnosti to bola hrozivá operácia, pri ktorej sa vŕtalo do lebky a často hraničila s mäsiarčinou. Vykonával ju psychiater Walter Freeman, ktorý Rosemary diagnostikoval agitovanú depresiu a navrhol nový operačný postup, ktorý by „mohol ukončiť záchvaty hnevu a urobiť ju šťastnou a spokojnou“. Vari ani nemusíme dodávať, že Freeman, ktorý vo veľkom praktizoval lobotómie, nebol chirurg. Pacientom pri tomto zákroku prerezal spojenia medzi čelným lalokom a zvyškom mozgu. Ľudia namiesto polepšenia stavu končili s ťažkými retardáciami a mnohí na následky masívneho krvácania do mozgu na operačnom stole zomreli.
Úbohej Rosemary chybné otcovo rozhodnutie zničilo život! Jej mentálne schopnosti sa vrátili na úroveň dvojročného dievčatka. „Po operácii Rosemary nevedela hovoriť, jej mobilita bola zničená a po zvyšok života nebola schopná samostatnosti,“ uviedol neskôr jej synovec Timothy Shriver.
Rosemary, ktorá po zákroku trpela inkontinenciou a nevedela držať hlavu vzpriamene, strávila zvyšok života v ústave vo Wisconsine iba s minimálnym kontaktom s rodinou. Jej otec zámerne tajil, čo sa stalo. Manželku Rose oklamal, že stav ich dcéry sa zhoršil natoľko, že musí byť izolovaná a zakázal jej navštevovať ju. Najstaršia dcéra sa tak stala jedným z najtemnejších tajomstiev klanu Kennedyovcov. Joseph Kenedy starší novinárom o stave Rosemary klamal so slovami, že učí mentálne postihnuté deti vo Wisconsine a chce žiť v ústraní.
Matka ju navštívila až v roku 1961, keď Joe Kennedy dostal mŕtvicu a vyšiel s pravdou von. Postupne ju začali občas navštevovať aj ostatní členovia rodiny, nie však všetci. John Kennedy, ktorý sa stal v roku 1961 prezidentom USA, sa v ústave vraj nikdy neukázal. Počas jeho prezidentskej kampane na zvedavé otázky novinárov, prečo sa Rosemary neukazuje na verejnosti iba stroho odpovedal, že je veľmi zaneprázdnená.
Zo záhrady do sveta
Sestra Eunice Shriver Kennedyová sa však o postihnutú sestru úprimne zaujímala. Pravdepodobne aj jej stav ju inšpiroval k tomu, aby v roku 1962 položila základy špeciálnej olympiády. „Napĺňa ma smútkom, že sa to nemuselo stať, keby sme už vtedy mali také znalosti ako dnes a teda, že 75 - 84 % retardovaných je schopných stať sa využiteľnými občanmi za pomoci špeciálneho vzdelávania a rehabilitácie. Zvyšných 10 - 20 % sa môže naučiť, ako prispieť svojou troškou k fungovaniu spoločnosti, nie učením sa z kníh, ale napríklad kosením trávnika či umývaním riadu. Iba zvyšných 5% - najviac ťažko retardovaní, musí zostať úplne závislých od pomoci iných po celý svoj život,“ napísala v roku 1962 v článku Nádej pre retardované deti.
Eunice bola priekopníčkou v oblasti celosvetového boja za prijatie ľudí s mentálnou retardáciou. Verila v ich obrovský talent a húževnatosť, ako aj v to, že šport môže spojiť ľudí zo všetkých oblastí života. Obrovské hnutie vybudovala takpovediac na trávniku.
V roku 1962 založila letný tábor Camp Shriver, ktorý sa konal v záhrade jej farmy v Marylande. Cieľom bolo preskúmať zručnosti znevýhodnených detí v mnohých športoch a pohybových aktivitách. Jej snaha sa začala rýchlo rozrastať. V roku 1968 sa v Chicagu prvýkrát konali Svetové hry špeciálnej olympiády. Eunice tu predniesla vetu, ktorá sa stala mottom špeciálnych olympiád. „Dovoľte mi, aby som vyhral. Ale ak nevyhrám, nechajte ma byť statočným v mojom pokuse.“ Postupne dokázala, že ľudia s mentálnym postihnutím vedia byť nadaní športovci, čo im pomohlo k zaradeniu do spoločnosti.
Úspech hier podnietil Eunice založiť hnutie Special Olympics International, ktoré dnes zastupuje viac ako 4 milióny ľudí s mentálnym postihnutím vo viac ako 177 krajinách sveta vrátane Slovenskej republiky. V roku 1988 boli špeciálne olympiády oficiálne uznané Medzinárodným olympijským výborom. Eunice zomrela 11. augusta 2009 vo veku 88 rokov, ale jej odkaz, ktorý vznikol z lásky k sestre, trvá stále.
