Krása krištáľových lebiek je desivá a úchvatná zároveň. Kto ich vyrobil a kedy? Na čo mali slúžiť? Už roky so sebou nesú mnohé nezodpovedané otázniky a povery. Kto sa pozrie do ich očných jamiek, vraj uvidí budúcnosť, bude žiť veľmi dlho a pochopí všetky vesmírne tajomstvá, alebo ihneď zomrie a bude prekliaty. Teórií je mnoho. Vďaka materiálu – krištáľu kremíka, z ktorého sú vyhotovené, je iba veľmi ťažké zistiť, akým spôsobom a technikou boli vyrobené. Skrývajú krištáľové lebky, ktoré sú podľa niektorých vzácnym artefaktom z čias Mayov a podľa iných iba dielom šikovných umelcov z 18. - 20. storočia, veľké tajomstvo?
Dlhovekosť
Na svete existujú iba štyri exempláre, ktoré sú považované za pravé, avšak aj o ich pravosti sa medzi vedcami a milovníkmi záhad vedú búrlivé debaty. Všetky sa našli v Južnej Amerike na miestach, kde kedysi žila civilizácia Mayov. Niektoré odhady tvrdia, že majú viac ako 4 000 rokov, iné, že nie viac ako 100. Kde sa teda vzali?
Začnime hneď tou najznámejšou. Je ňou tajomná lebka, ktorú v roku 1924 našla Anna Mitchell-Hedges - dcéra britského dobrodruha Fredericka Alberta Mitchella-Hedgesa. Objavila ju v pozostatkoch mayského sídla Lubaantun v Belize. Mysteriózny predmet je vyhotovený z toho najčírejšieho kremeňa a má odnímateľnú spodnú čeľusť. Jej precízne stvárnenie uchváti na prvý pohľad, no ešte viac zaujme jej príbeh. Anna ju podľa svojich slov našla v ruinách starej mayskej pyramídy, pod zrúteným oltárom.
Netrvalo dlho a jej otec, známy dobrodruh, rozpútal okolo lebiek obrovskú kampaň. Všetci chceli vedieť niečo viac o tejto senzácii. Vo svojej knihe Danger My Ally z roku 1954 píše, že lebka by mala mať približne 3 600 rokov. Na ezoterické rituály ju mali využívať mayskí veľkňazi, ktorí s ňou vykonávali rôzne magické obrady. Lebka mala slúžiť najmä pri rituáloch, kde sa obetovali ľudia.
Hypnotická lebka
Seriózni vedci, samozrejme, nad ich tvrdeniami dvíhajú obočie. Viac-menej predpokladali, že je to podvrh, a utvrdzoval ich v tom aj fakt, že Mitchell-Hedges ani za svet nechcel dať lebku nikomu na skúmanie. Po jeho smrti sa akémukoľvek výskumu bránila aj jeho dcéra, no neprestávala tvrdiť, že lebka zaručuje dlhovekosť. Zaujímavé je, že sa nakoniec predsa len dostala na skúmanie do laboratória firmy Hewlett Packard, ale nikto s istotou nedokázal, že ide o podvrh.
Spisovateľ Richard Garvin vo svojej knihe The Crystal Skull, v ktorej píše o Mitchell-Hedgesovej lebke, vyspovedal Jima Pruetta, ktorý na výskume lebky pracoval. „Nie je žiadna možnosť, ako dokázať jej vek. Veľmi veľa okultnej aury a mysterióznych príbehov, ktoré ju obklopujú, môžu vychádzať z jej očí. Keď sa na lebku zahľadíme z rôznych uhlov, pozorujeme nekonečnú rozmanitosť rôznych reakcií, ktoré môžu byť pomerne hypnotické. Možno je to hrou svetla, ktoré sa láme na krištáli. Ja som v nej však videl najmä nádherný kúsok umenia, bez ohľadu na to, aká je stará. To nemožno poprieť,“ tvrdil. Čo sa týka dlhovekosti, pani Anna Mitchell-Hedges sa v zdraví dožila sto rokov. Náhoda?
Vyspelé technológie
Ďalšie tri známe krištáľové lebky sú menej prepracované ako tá Mitchell-Hedgesova a sú majetkom svetových múzeí. Tá, ktorá je v Britskom múzeu v Londýne, sa objavila ešte v roku 1881 v obchode parížskeho starožitníka Eugène Bobana. Odkiaľ sa vzala, si starožitník, napriek tomu, že si inak všetko písal, nezaznamenal. Putovala z ruky do ruky, až ju v roku 1897 odkúpilo Britské múzeum, ktoré tvrdí, že exemplár je pravdepodobne európsky a pochádza z 19. storočia. Pravdepodobne...
Antropológov však zaujala dokonalosť, s akou sa Mitchell-Hedgesova lebka a lebka z Britského múzea podobajú nielen na seba, ale aj na ozajstnú ženskú lebku. Teda až na jednu výnimku, a to očné jamky, ktoré sú od ľudských trošku odlišné.
Ďalšia lebka je dnes v parížskom Musée du Quai Branly. Do parády si ju vzali inžinieri z Centra pre výskum a muzeálne reštaurovanie, ktorí po trojmesačnom skúmaní vyhlásili, že lebka rozhodne nepochádza z obdobia, keď žila staroveká mayská civilizácia. Vraj na sebe nesie znaky brúsenia a leštenia s pomocou moderných technológií. Lenže, ak boli Mayovia naozaj taká vyspelá civilizácia, ako sa hovorí, prečo by nemohli vedieť ovládať aj takéto pokrokové technológie?
Posledná z troch menovaných je vystavená v americkom Smithsonianovom inštitúte. Dostala sa tam od anonymného darcu, ktorý tvrdil, že pochádza od Aztékov. Múzeum ju vystavuje ako moderný podvrh.
Z vesmíru?
Podľa milovníkov záhad nie je nič, čo by tieto lebky nezvládli. Od liečenia rakoviny až po vyvolanie vízií. Keď sme pri víziách, Anna Mitchell-Hedges v nej údajne videla, ako zomrie niekdajší prezident USA John Fitzgerald Kennedy.
Po svete kolujú informácie, že zberatelia majú v súkromných zbierkach ďalšie exempláre, údajne ich je spolu dvanásť. Spájali sa aj s koncom mayského kalendára 21. decembra 2012, keď mal podľa mnohých špekulácií nastať koniec sveta. Existovala teória, ktorá hovorila o tom, že jediná možnosť, ako zvrátiť strašný osud ľudstva, je poskladať všetky lebky do akéhosi geometrického tvaru. Očividne sa však svet zachránil aj bez pomoci magických lebiek.
Niektorí ľudia opísali zážitok s lebkami ako veľmi silný až hypnotický. Vraj keď sa im zahľadeli do jamiek, zrýchlil sa im tep a mali pocit, akoby ich niečo ťahalo bližšie k lebke. Dokonca, že lebky svietia, menia farbu či vydávajú zvuky... Najlepší spôsob, ako si to overiť, je asi iba navštíviť jedno z múzeí, kde krištáľové lebky majú.
Mayovia verili, že k nim bohovia prišli z vesmíru a naučili ich nevídané veci. Dnes už nie je problém opracovať kremeň na podobne krásne dielo. Je však možné, že by niečo podobné zvládli Indiáni, žijúci už 2 000 rokov pred Kristom? Isté však je, že či už ich vytvorili ruky dávnych mayských remeselníkov, alebo sú iba dielom novovekého remeselníka, majú pre svet nevyčísliteľnú hodnotu. Teda minimálne pre ten filmový.
