Všetci priatelia a známi Petra Michaláka († 42), šéfa goralského múzea, sa zišli v kostole, aby sa s ním poslednýkrát rozlúčili. Asi tisícka ľudí, mnohí v krojoch, iní v smútočnom, ale všetci s veľkým bôľom na duši, stále neverili, že je to pravda, že Peter tu už nie je.
Zapálený folklorista, hlbko veriaci milovaný otec rodiny, syn a brat sa pobral na poslednú cestu z kostola na cintorín. Ako na posledný pozdrav rozžiarili slnečné lúče Belianske Tatry, znela goralská muzika. „Bol to skutočný Goral, on sa na Gorala nehral, on tak žil, bol celým telom aj dušou Goral, ktorý nás teraz opustil...“ povedal nad truhlou jeho priateľ Miroslav Vavák, jeden z partie Plickovcov. „Plickovci ostanú, aj keď už bez teba to nebude to pravé... Dokonca aj syn Martina Plicku Ján si ťa veľmi vážil a obdivoval. Raz povedal, takto si predstavujem skutočného chlapa z goralskej dediny.“
Vždy ochotný pomôcť
Ždiarsky farár sa s nebohým Petrom stretával skoro denne. „Bol naším kostolníkom, cirkevným funkcionárom a každodenným pomocníkom. V sobotu pred plesom mi volal a ospravedlňoval sa, že kvôli plesu trochu zanedbal kostolnícke povinnosti, ale že to v nedeľu všetko napraví. Je mi hrozne ľúto, že to už nesplní, lebo na jeho slová sa dalo vždy spoľahnúť.“
Ani starosta sa nevie zmieriť s tým, že takto nečakane a náhle odišiel. „Zvykli sme si a zdalo sa nám samozrejmé, že vždy pomohol, poradil a hlavne urobil všetko, o čo sme ho požiadali. A niekedy iba chceli požiadať a on to spravil už dopredu. Mnohokrát sme mu ani nepoďakovali, lebo sme tú jeho robotu a snahu brali akosi samozrejme. A dnes mu môžeme poďakovať iba nad truhlou.“
Najbolestivejšie chvíle prežívala Petrova rodina, manželka Edita s jeho štyrmi deťmi, jeho sestra a otec. „Veď už nevládzu ani plakať, toľko žiaľu a smútku sa ani nedá prežiť,“ smutne konštatoval ich známy. Rozlúčiť sa s kamarátom prišli folkloristi z celého Slovenska. Chlapi v detvianskych krojoch len zádumčivo stáli a potláčali slzy: „Bol to skvelý chlap, miloval folklór, svoju dedinu, svoj kraj. No nebola to platonická láska, on jej obetoval naozaj všetko.“
Na sobotňajšom Goralskom plese stihol ešte venovať tanec manželke, ale potom sa Petrovi stal osudným odzemok. Prišlo mu nevoľno, chcel ísť von na čerstvý vzduch, chytil sa za srdce a padol na zem. Bolo to také prudké a náhle, že by ho nezachránili, ani keby sa mu to stalo na operačnom stole, a nieto ešte v horskej dedinke. Peter zomrel tak ako jeho mama na akútny srdcovo-cievny problém. Zomrel však pri tom, čo mal najradšej a v kruhu svojich najbližších. Zomrel ako pravý Goral.
