Chceli sme sa preto presvedčiť na vlastné oči, či aj k nám bude les taký štedrý. Vybrali sme sa do obľúbenej hubárskej lokality – na Oravu. Na naše prekvapenie nás okrem nádherných dubákov v lesoch čakalo aj niečo iné... Aj keď hubárska sezóna prebieha v podstate od jari, v tomto období pobehujú po lese nadšenci vyzbrojení košíkmi viac ako inokedy. Všetci túžia priniesť domov najmä pravé hríby - dubové, smrekové, bronzové či borové, ktorým aj tak väčšina ľudovo hovorí dubáky. Z rôznych kútov Slovenska k nám prichádzali správy, že rastú. A že aké! Veľké, zdravé a voňavé. Túžba nazbierať si vlastné zlákala aj nás, a ani sme sa nenazdali, ocitli sme sa priamo v centre známeho hubárskeho raja – na Orave! Hlbokými lesmi nás previedol miestny obyvateľ a skúsený hubár Ladislav Murín (25), ktorý v tomto kraji pozná každý kút. Vždy keď má čo i len trochu času, vyráža do hory.
Pán dubák
Skoro ráno cestou na Oravu si zo seba s fotografom uťahujeme, že keď sa nič nepošťastí, tak do vianočnej kapustnice dáme aspoň šampiňóny z obchodu. Veríme, že iba žartujeme, pretože nič nechutí lepšie ako jedlo z vlastne nazbieraných húb. Neprejde ani pár sekúnd, keď začujeme: „Ak chcete vidieť pána dubáka, poďte sem,“ volá na nás Murín. Som zvedavá, čo našiel, pretože keď som pred týždňom prečesávala lesy v okolí môjho rodného mesta a hľadala dubáky, našla som akurát dobrý pocit z prechádzky. To, čo vidím tu, však bolo nad moje očakávanie. „Tento hríb má aj vyše 20 cm! A vyzerá zdravý,“ hovorí Ladislav. Celá naša výprava pri pohľade na naozaj urastený kus zajasá.
Pestrý výber
Vchádzame hlbšie do lesa, ktorý vyzerá rozprávkovo. Vysoké ihličnany lemujú lesné cestičky obrastené machom. Dýcha to tu životom, dokonca sa pred nami mihne malá líška. Po ceste nachádzame rýdziky pravé a Laci nám predstavuje aj pre nás neznámu hubu jelenkovec škridlicovitý. „Je z neho výborná praženica, musíte ho však predtým dobre povariť. Ale tú chuť určite oceníte. Ovoňajte ich,“ povzbudzuje nás náš sprievodca a podáva nám na dotyk pomerne tvrdú hubu. Musíme uznať, že vonia krásne. My však túžime najmä po tom slastnom pocite, nájsť plný kôš dubákov alebo ak chcete - hríbov smrekových, keďže sme v ihličnatom lese. Niežeby sme neboli nevďační aj za iné huby, ale tí z vás, ktorí hubárčia pravidelne, určite vedia, o čom hovorím. Dubáky sú jednoducho prestížne huby, niečo ako diamanty medzi ostatnými drahými kameňmi. Nečakajú na nás nastavané v rade, ich hnedé hlavičky, ktoré splývajú s farbou zeme, nachádzame zatiaľ iba sporadicky. Vyzerá to, ako keby nás za každý prejdený kilometer čakala odmena v podobe tejto huby. Aby sme neboli smutní, pomedzi ne nám však les ponúka pestrú paletu iných chutných druhov. Je tu plno plávok, ale nachádzame aj suchohríby či kozáky.
Smršť
Po hodine prechádzky sú naše košíky poloprázdne, ale optimisticky ich nazývame poloplné. Pokračujeme ďalej a pomaly sa to začína rozbiehať. Košíky sa plnia a ja zbadám peknú rodinku hríbov smrekových. Radostne sa rozbehnem smerom k nim, ale na polceste zakopnem o prázdnu plechovicu od piva. Hnusu však nebol koniec. O pár metrov ďalej leží druhá a za ňou dokonca prázdna plastová fľaša. Na chvíľu sa zastavím, vyberám z ruksaku igelitovú tašku a zbieram do nej nájdené odpadky. Ladislav tvrdí, že toto je, bohužiaľ, bežný jav. „Pozrite sa na značku piva. Vidíte, poľské! Keďže sa nachádzame kúsok od hraníc, Poliaci sem chodia na huby často. Prídu ráno, niekedy dokonca na veľkých dodávkach, z ktorých vystúpi aj 10 ľudí, a idú po lese ako roj. Nezostane za nimi mnoho húb a ešte k tomu tu nechávajú tento bordel,“ rozčuľuje sa Laco Murín a podáva mi ďalšiu plechovicu, ktorá ležala iba pár metrov od predchádzajúcich dvoch. Spomínam si, že na mieste, kde sme parkovali, už skoro ráno stáli aj poľské autá. Prečo však nezbierajú huby vo vlastných lesoch? „Ja neviem, či tam majú všetko súkromné lesy a majú do nich zákaz vstupu... Ale toto sa deje už dlhodobo. Odchádzajú odtiaľto autami plnými húb, ktoré potom predávajú na poľských trhoch,“ hovorí o osude slovenských húb náš sprievodca.
Košík radosti
Naša hubačka s jasným cieľom sa okrem iného zmenila na veľmi príjemné poznávanie krásnej oravskej prírody. Zastavujeme sa aj na miestach, kde práve dozrievajú chutné čučoriedky, a ochutnávame aj lesné maliny. Na chvíľu si sadneme do mäkkého machu a vychutnávame si čistý horský vzduch. Orava nám naozaj učarovala. Nechce sa nám vôbec odísť, ale za necelé tri hodiny sú naše košíky plné. Nevieme, či je to málo, alebo veľa, no nám to stačí. Máme ich - veľké, voňavé a najmä vlastnoručne nazbierané pravé hríby. Lacko nám na záver prezrádza tip na uskladnenie: „Tie menšie dubáčiky nesušte, ale očistite, nakrájajte na štvrtky, dajte do zaváraninového pohára a zamrazte. Do vianočnej kapustnice budú ako čerstvé.“ Lúčime sa a z okna sledujem, ako sa za nami zatvára panoráma nádherných lesov severného Slovenska. Tak dovidenia Orava, určite tu nie sme poslednýkrát. A ďakujeme!
Igor Bukovský: Huby sušte na slnku!
Igor Bukovský je uznávaným lekárom, ktorý sa už 26 rokov venuje otázkam a trendom zdravej výživy. Mnohí by z vás neverili, čo všetko prospešné pre človeka a jeho zdravie obsahujú. Navyše sú chutné a sú tiež moderným prostriedkom proti starnutiu.
Poznatky o hubách sa oproti minulosti za posledných dvadsať rokov podstatne rozšírili. Napríklad o zaujímavé informácie o drevokazných hubách, ako sú hliva ustricová alebo japonské šitake. „Obsahujú veľa betaglukánu, známeho aj z výživových doplnkov, s ktorými sa robí veľký biznis,“ hovorí Bukovský. „Betaglukán je vo vode rozpustná vláknina, o ktorej sa preukázateľne vie, že znižuje cholesterol aj riziko rakoviny hrubého čreva. Veľmi účinne stimuluje imunitu, čo podporuje aktivitu špecifických NK buniek (prirodzených zabíjačských buniek). Ide o typ bielych krviniek, ktoré majú špecifickú schopnosť. Dokážu sa priblížiť k nádorovým bunkám alebo k baktériám, zapichnú sa do nich a vypustia enzýmy, ktoré nádorové bunky usmrtia,“ vysvetľuje renomovaný lekár.
Dávka vitamínu D
S ďalšou zaujímavou informáciou sa Igor Bukovský stretol pred niekoľkými rokmi na odbornom kongrese v Amerike. „Istá firma priniesla na trh vitamín D v prírodnej forme, ktorý bol vyrobený z húb sušených na slnku a následne zomletý na prášok. V maličkom objeme, ale s obrovskou koncentráciou vitamínu D,“ opisuje Bukovský a pokračuje: „Huby totiž obsahujú látku, z ktorej následne v našom tele vzniká vitamín D. Keď huby sušili priamo na slnku, dochádzalo presne k tej istej konverzii ako v našej koži. To je fantastický spôsob, ako dostať do organizmu prirodzenú formu vitamínu D. V krajinách, kde je málo slnečného svetla, ako je Švédsko, a kde veľká časť populácie trpí deficitom vitamínu D, producenti nepoužívajú prirodzené slnko, ale UV žiarenie, ktoré je súčasťou sušenia.“
Chránia mladosť
Huby obsahujú aj jedinečnú aminokyselinu nazvanú L-ergotioneín. „Keď sa dostane do ľudského organizmu, správa sa ako veľmi silný antioxidant, ktorý nás chráni. Pôsobí proti degeneratívnym procesom, zápalu aj starnutiu. Špecifickou schopnosťou L-ergotioneínu je, že ide o molekulu antioxidačnú, ktorá dokáže prenikať až do mitochondrií,“ vysvetľuje Bukovský. „Mitochondrie sú pľúca alebo pec bunky, ktoré sú najviac vystavené vplyvu chemických reakcií. Vzniká v nich veľké množstvo tepla, teda aj odpadu. V súvislosti s chronickou únavou či depresiami sa v poslednom čase hovorí o mitochondriálnom zdraví a o tom, v akom stave mitochondrie máme. A práve L-ergotioneín ich veľmi účinne chráni, pretože v hubách sa nachádza až päťdesiatnásobok na 100 g oproti všetkým iným potravinám. Do húb sa dostáva zo zeme a je to produkt bakteriálneho metabolizmu pôdnych baktérií,“ dodáva na záver lekár.
Ako korenie
Hríby očistite, nakrájajte a najskôr sušte aspoň dve hodiny na priamom slnku. Ak chcete huby použiť ako korenie, zomeľte ich na prášok.
Aj surové
Huby by ste nemali dusiť na kašu. Skúste ich nakrájať na štvrtky a opražiť na panvici. Do jedálneho lístka by ste si mali huby zaradiť aspoň 2-3 razy do týždňa. Šampiňóny sa dajú jesť aj surové. V sendvičoch aj v šalátoch.
