Slovenskí olympionici ich ale nevyužívajú, hoci napríklad Erik Vlček s Jurajom Tarrom pretekajú štyri dni v sérii. "Chodíme späť do Olympijskej dediny. To skoršie vstávanie nie je také hrozné," tvrdí Tarr. Vo štvrtok na finále K2-ky, ktoré štartovalo krátko po deviatej, išli na autobus o 6.20 hod. Na trochu neskoršie sobotňajšie (plánované) finále K4-ky si vyrátali bus o 6.50. "V dedine sme už zabývaní, poznáme tam všetko a je to pohodlnejšie. Vstávanie o nejakú trištvrte hodinu skôr nie je problém," dodáva Tarr.
Kolegovia z dvoch lodí sú síce stále spolu, to však neznamená, že všetko aj úplne rovnako vnímajú. Vlček nie je zase až taký ranostaj: "Ideme skoro do postelí, dobre sa mi spí, dobre sa mi vstáva, ale predsa vstávať niekoľko dní po piatej ráno, to zase je už dosť. Ináč nemám problém vstať na skorý autobus. Ráno zbehnem dole na kávu, dám si jeden biely jogurt, zbalím si veci a idem. Celý deň som na tom a ani na obed toho nezjem nejako veľa, lebo mám po súťažiach stiahnutý žalúdok. Ale včera sme boli v Slovenskom dome a dal som si tam vývar i kapustové strapačky a dobre mi to padlo."
