Zdeno Cíger (46) sa však povzniesol nad žabomyšie vojny a naplno sa pustil do práce. S bývalým skvelým hráčom, ktorý v sebe vždy mal vodcovské schopnosti, sme sa rozprávali o tom, prečo v noci nespáva, ako na rybách premýšľa o práci aj o chlapcovi z detského domova, ktorý sa vďaka hokeju dostal do jeho rodiny.
Mali ste už ako aktívny hráč trénerské tiky, potrebu trochu dirigovať spoluhráčov?
Ani nie trénerské, skôr to vychádzalo z mojej povahy či veľkého záujmu byť úspešný. Mal som aj určitú líderskú funkciu, bol som kapitánom a snažil som sa mužstvo strhnúť na víťaznú cestu. O trénerstve som ani nesníval.
Vaša hráčska kariéra tak zvláštne vyšumela dostratena, mali ste dlhodobé zdravotné problémy a oficiálne ste skončili vlastne len predvlani. Ako veľmi takýto koniec bolí?
Mňa to nejako netrápi, som spokojný človek. Je mi fakt lepšie, ako by som niečo robil nasilu. Bohužiaľ, každý má hráčsku kariéru nastavenú nejako inak a ja som už nevládal a trochu ma to obťažovalo. Tešil som sa z hokeja, ale už nie z toho extrémneho – stále byť preťažený, bojovať o víťazstvá.
A hrávate ešte s nejakou partiou?
Nemám na to už chuť. No chýba mi dobre sa vypotiť, ako sa to dá len pri hokeji. Musím priznať, že sa necítim až tak dobre, keďže mám menej pohybu, menej športujem. Pracujem s deťmi aj s reprezentáciou, som v kolobehu a na nič nemám čas a vlastne ani chuť. Teším sa na leto, bývam v Rusovciach, hneď vedľa je dunajská hrádza, na ktorej sa rád bicyklujem.
