V súkromí sa totiž považuje za tichého človeka, ktorý najradšej sedí doma, ďaleko od rušného sveta šoubiznisu.
V jednom rozhovore ste o sebe povedali, že ste srdcom východniar...
Vážne? To znie ako reklama na pivo. (smiech)
Vraj do Bratislavy by ste sa nikdy nepresťahovali. Čo zmenilo váš názor?
Sú to dávne slová, keď sa môj profesijný život neuberal až takým prudkým televíznym smerom. Myslel som si, že to bude jednoduchšie a že budem môcť v pohode existovať na východe a popritom robiť občas výjazdy do Bratislavy za prácou. Neživím sa však ničím iným než moderovaním, hraním a prácou v televízii a všetky relevantné médiá sú v Bratislave.
Momentálne moderujete zábavnú reláciu Domov, sladký domov a objavujete sa aj ako hosť v Inkognite. Čo je jednoduchšie?
Omnoho jednoduchšie a menej zodpovedné je byť hosťom. Ráno sa zobudím, dám si na seba prvé sako, ktoré mi príde pod ruku, sadnem si do štúdia a vychádzam zo situácie, ktorá príde. Aj keby som bol celú hodinu ticho, je to v poriadku. (smiech) Keď reláciu vediem, som ten, ktorý koriguje dĺžku, ten, kto sa musí zaujímať, ktorým smerom sa bude program uberať. Domov, sladký domov nie je kúpená licencovaná záležitosť, zrodila sa na Slovensku, takže my sami ju formujeme, nadstavujeme, a tak ju možno raz preberú do iných krajín, čo by bolo fantastické.
Aj doma nosíte také sexi župany ako v novej relácii?
A sme pri otázke, na ktorú vám nebudem vedieť odpovedať. (smiech) Televíznym divákom som sľúbil, že keď sa dozviem, prečo som tak oblečený, rád im to oznámim. Doma chodím veľmi civilne. Trenírky, veľmi staré vyťahané veľké tričko s mnohými otvormi navyše – rozumej dierami. Sú také milované, že ich neviem vyhodiť, také tenučké, že cez ne vidno. Na nohách zásadne nosievam hotelové papuče. (smiech) Priznávam sa – vždy si ich z hotela odnášam domov. Veľmi často nosievam zásteru. Saténový županček, aký mám v relácii Domov, sladký domov, na mne určite neuvidíte. Je mi v tom nepohodlne. Obdivujem Huga Heffnera, že v tom chodí aj s tými plejbojovými pipkami.
Počas nakrúcania určite vzniká mnoho vtipných situácií. Viete si na nejakú spomenúť?
Je veľa vtipných situácií, ktoré idú do vysielania a rovnaké množstvo aj takých, ktoré sa von nedostanú. Mnohí hostia prídu bosí, v ponožkách, županoch alebo spodnej bielizni. Som šťastný, že nikoho netreba presviedčať. Mnohí z nich sú moji kamaráti a u mnohých som bol aj v obývačke. Kamarátstvo sa nedá oklamať, ľudia to prekuknú veľmi rýchlo. Vtipný bol Jožko Vajda v župane, kľačal na štyroch a s lyžiarskymi okuliarmi. Je ťažké teraz na počkanie povedať vtipnú príhodu. Treba to zažiť, pretože v tej chvíli je komické úplne všetko. Tá atmosféra vás úplne pohltí.
Čo vytvára sladký domov vám?
Predovšetkým pokoj. To, že odo mňa nikto nič nechce a nič nemusím. Môžem si robiť, čo chcem. To, že sú pri mne moji blízki, že môžem chodiť v trenírkach a vo vyťahanom tričku. Musím povedať, že som doma rád. Keď prídem do Prešova, tiež som tam doma, je mi tam fajn. V Bratislave som sa obklopil prírodnými vecami, mám doma veľa kamenných stien a niekedy len tak ležím a čumím na tú kamennú stenu a nemám zapnutý ani televízor – a je mi fajn. Ani ten najlepší hotel sveta nenahradí chvíľu, keď môžem prísť domov čo i len na chvíľku. Nasajem atmosféru a môžem ísť zase pracovať.
Ste domáci majster alebo typický muž, ktorý príde z práce unavený a ľahne si k telke?
Skôr som ten muž, ktorý príde domov a je unavený. Niekedy dokonca v zmysle – dajte mi všetci svätý pokoj. Moji blízki už však vedia odhadnúť, kedy ideme spolu ešte von alebo si niečo uvaríme, alebo so mnou nebude reč. Nie je celkom jednoduché so mnou existovať. Odovzdám veľké množstvo energie počas dňa v práci a doma si ju potrebujem naťahať. Ak niečo treba urobiť, väčšinou sa k tomu dlho nútim. Potom ma to však vie úplne pohltiť. Vie ma strašne naštvať, keď idem skladať skrinku a nesedí to. Ak by sa mi vtedy dostal do rúk ten človek, ktorý tvrdí, že je to veľmi jednoduché, tak mám strašné nervy. Nenávidím ľudskú neporiadnosť.
Počula som, že ste výborný kuchár...
Tým, že veľa cestujem, veľa receptov si prinesiem zo sveta. Viem, že to bude znieť veľmi neskromne, ale nepoznám nikoho, kto by ochutnal moje jedlo a povedal, že mu nechutí. Väčšinou sa stretávam s tým, že mi povedia, že nič lepšie ešte nejedli.
To má teda vaša partnerka šťastie...
Asi áno. (smiech) Nevarím z nevyhnutnosti a pre to, že to treba. Musím na to mať čas. S jedlom sa hrám. Mám rifľovú zásteru a niekedy si dám aj kuchársku čiapku, ktorú mi kúpila priateľka v Toskánsku. Teším sa z krájania, z dobrého ostrého noža a z toho, ako to všetko skombinujem. Neochutnávam a viem, že to bude dobré. Videli ste rozprávku Ratatouille, toho malého potkana? Tak ja som on. (smiech) Viem presne, čo bude dobré. Keby sa mi niečo, nedajbože, stalo, že by som napríklad prišiel o hlas, viem, že budem variť. Ako kuchár by som sa nestratil.
Takže by vás zrejme bavilo mať svoju kuchársku šou.
Nie, lebo to by som už musel. Niekto by mi povedal, čo by som mal robiť. Najviac sa teším, keď to potom ľudia jedia a zalizujú sa. O jedle a varení by som naozaj vedel rozprávať veľmi dlho. Je to niečo, čo ma neskutočne baví. Aj to je ten domov, sladký domov.
Hovorí sa, že komici a zabávači sú v súkromí nudní. Je to pravda?
Áno. Väčšinou. Niekedy dávno sa ma pýtala moja partnerka, či sa niečo stalo, či mi niečo je. Teraz už vie, že nie. Potrebujem si skrátka „rozchodiť“ ten svoj stav. Niekde sa rozdáte, a potom si to potrebujete v sebe spracovať. Sú však chvíle, keď to vo mne prejde, a je zábava. V zásade som doma smutný alebo skôr tichý.
Keď nemáte dobrú náladu a musíte ísť nakrúcať, ako sa do nej znovu dostanete?
Viem sa vnútorne naštartovať. Jednoducho sa nakopnem ako stroj.
Keď potrebujete dobiť baterky, kam najradšej vyrazíte?
Milujem Toskánsko. Chodievam tam niekoľkokrát do roka. Má tam kamarátov, je to nádherný kraj obdarený všetkým. Niekto hore má mimoriadne rád tento kút sveta. Sadnete si tam na kameň, a nič iné nepotrebujete. Sú tam príjemní ľudia a božský pokoj. Viem si tam oddýchnuť. Chodievam často aj do Česka. Keď môžem, zoberiem všetky deti. Je to vždy veselé.
Máte tri deti. Stíhate popri vašej zaneprázdnenosti ich výchovu?
Som zaneprázdnený do takej miery, do akej chcem. Snažím sa s nimi byť najviac, ako sa len dá. Či som dobrý ocko, to by ste sa museli spýtať ich. Neskromne poviem, že áno. Uvediem príklad môjho najstaršieho syna, ktorý žije s priateľkou v Bratislave, kúsok odo mňa. Odkedy je plnoletý, podnikáme každú jeseň väčšinou týždňové výpravy. Vyberieme si pekný kút na zemi, boli sme napríklad v Belgicku ochutnávať pivá, v Toskánsku, Luxembursku. Skrátka, sadneme do auta a ideme, kam nás kolesá zavedú. Kúpali sme sa v Plzni v pivných kúpeľoch a tam mi Šimon povedal, že som najlepší ocko na svete. Považujem ho za svojho výborného kamaráta. Na potulkách máme čas povedať si veľa vecí, aj tých nedovysvetľovaných. Dcéra sa ma veľakrát pýtala, či so mnou bude chodiť aj ona, keď bude dospelá. To je jasné! Nechcem prerušiť túto tradíciu.
A váš najmenší, dvojročný Hugo, ako sa javí?
Je to malý herec. (smiech) Veľmi presvedčivo nás dokáže obalamutiť. Je milý, trošku introvertnejší, nie s každým sa dá do reči. Je vnímavý, veselý a veľmi múdry človiečik a naozaj, aj keď je medzi mojimi deťmi výrazný vekový rozdiel, tak sa zbožňujú, a to je asi najviac, čo si rodič môže priať. Je nádherné pozerať sa na 21-ročného veľkého dospelého človeka, 11-ročnú dievčinu, ktorá vstupuje do puberty, a malého očarujúceho chlapčeka, ako sa dokážu blázniť a smiať. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale až mi zvlhne oko. Keby som len toto mal, tak som v živote urobil niečo dobré. Toto je šťastie.
