V našom geopolitickom priestore sotva jestvuje človek, ktorého by sa problém migrantov nedotkol. Sotva jestvuje človek, ktorý by nezachytil aspoň jednu snímku zúbožených ľudí utekajúcich do bezpečia. Mnohí z nás majú strach už len z fotografií a zo záberov, na ktoré sa musíme denne pozerať. Snímka 71 udusených utečencov, z toho štyroch detí, skrčených a natlačených v dodávke pri Parndorfe, dostala v mnohých médiách názov Foto hanby. Tento historický dokument zachytáva všetko, čo robí utečeneckú katastrofu v našom storočí takou neznesiteľnou.
Fotografie, ktoré zachytávajú hrôzu úteku, trápenie utečencov, brutalitu prevádzačov. Ale aj úplné zlyhanie politiky, ktorá sa na utečeneckú drámu pozerala pridlho bez toho, aby niekto zasiahol. Mnohí mediálni kritici nazvali zverejnenie fotografií v európskych médiách za „perverzné“ a o tom, či bolo morálne ukázať ich čitateľom, sa doteraz diskutuje. Za neetické to označuje aj Pavol Múdry z novinárskej organizácie International Press Institute Slovensko (IPI). „Môj osobný názor je, že by som so zverejňovaním takýchto silných fotografií zachytávajúcich úmrtia nesúhlasil. Pripadá mi neetické lákať čitateľov na ľudské utrpenie,“ myslí si.
Na druhej strane, zábery, ktoré rozpútali diskusiu, však svojím zverejnením zároveň vyvolali obrovskú vlnu súcitu a zdvihli zo stoličiek davy ľudí ochotných pomôcť. Aj tých, ktorí doteraz vnímali krízu ako niečo, čo sa ich nedotýka. „Fotografovia by mali ukazovať aj takéto momenty. To znamená, že by mali v novinách vyjsť zábery, ktoré nie sú prvoplánové, je v nich emócia, presah, výtvarnosť. Vtedy má legitimitu. Plno ľudí to kritizuje, lebo si neuvedomujú, že silná fotka môže mať nejaký silný dopad v tom, že vzbudí diskusiu,“ myslí si Jan Šibík, český reportážny fotograf, ktorý získal množstvo prestížnych ocenení.
„To je aj príklad chlapčeka Aylana z tureckého pobrežia. Stále si veľa ľudí myslí, že má byť nejako chránené súkromie iných, ale keď chcete na problém ukázať, tak len cez silné momenty. Keď sa také odohrávajú, je správne ich ukazovať,“ dodal. Stret s nelichotivými zábermi sa zďaleka neskončil....
Odborníci a fotoreportéri: Patria bolesť, utrpenie a smrť do médií?
Joe Klamar, šéffotograf agentúry AFP pre oblasť strednej Európy:
Myslím si, že takéto fotografie treba publikovať v správnom čase a na správnom mieste. Hlavne vtedy, ak je nutné, aby pohli niečím svedomím. Akokoľvek to vyzerá tvrdo, treba takéto zábery zverejňovať, a nie zatvárať pred tým oči. Okrem toho, keď nevieme, ako vyzerá zlo, nemôžeme ani vedieť, ako vyzerá dobro.
Tomáš Halász, fotoeditor Mono.sk a fotoreportér
Vždy závisí od konkrétnej situácie aj fotografie. Pri zobrazovaní utrpenia, chudoby či smrti by sme mali zachovať dôstojnosť zobrazovaných ľudí. Nemali by sme zbytočne šokovať napríklad pri fotografiách mŕtvych z autohavárie. Ale zároveň pri veľkých tragických udalostiach, ako je vojna alebo utečenecká kríza, by ľudia mali vidieť, že obete sú konkrétni ľudia, a nie anonymná masa. Vtedy treba ukázať aj neprikrášlenú realitu. Ako pri utopenom chlapčekovi zo Sýrie alebo mŕtvych ľuďoch v dodávke.
Pavol Múdry, Predseda správnej rady IPI Slovensko
Je to na zvážení každej redakcie a jej klientov. Neodsudzujem to, ale podľa mňa to nie je etické. Môj osobný názor je, že by som so zverejňovaním takýchto silných fotografií zachytávajúcich úmrtia nesúhlasil. Pripadá mi neetické lákať čitateľov na ľudské utrpenie. Ak by sme pristúpili k nejakým záväzným pravidlám, ktoré by to médiám zakazovali, v tom momente sa blížime k cenzúre. Etické pravidlá si musí redakcia vytvoriť sama. Dúfajme, že holokaust, ktorý sa objavuje pravidelne v médiách, je minulosť a varovanie. Avšak rovnako silné fotky zo súčasnosti sa môžu dotknúť konkrétnych osôb a zasahujú do ich intímneho súkromia.
