Už takmer polstoročie pracuje ako vlekár vo Vysokých Tatrách. Na starosti má lanovku do Lomnického sedla, ktorá končí vo výške 2 190 metrov nad morom.
Juraj sa prisťahoval s rodičmi do Tatier ako štvorročný. Po škole začínal ako nosič na tatranské horské chaty, no bola to len príležitostná práca. V deň jeho 22. narodenín mu v Účelovom zariadení Telovýchovnej jednoty Slovan Smokovec ponúkli miesto lanovkára. O dva dni nato, 7. februára 1969, už podpísal zmluvu. Plat 5 korún a 50 halierov na hodinu, plus príplatky za nočné a nadčasy.
„Prednedávnom sa mi táto zmluva dostala do rúk. Podpisoval ju Karči Medveď, známa tatranská postava. Dožil sa 90 rokov. Ja som si vtedy hovoril, že bude zázrak, ak tu vydržím robiť rok. A vydržal som,“ spomína Juraj.
Keď nastúpil ako vlekár na Skalnatom plese, jednomiestna lanovka šla vtedy ešte na lomnické veže. Jazdila až do roku 1976. Neskôr postavili novú dvojsedačku - francúzsku Pomu. Stavali ju až dva roky, nie ako dnes, za 4 - 5 mesiacov. „V Tatrách sme mali v tom čase špičkové veci. Pred MS v severskom lyžovaní v roku 1970 sa mali nakúpiť zimné pásové vozidlá. Nakoniec kúpili vozidlá značky Ratrac, ktorá u nás tak zdomácnela, že je synonymom snežného pásového stroja. A ja som bol pri jej zrode. Bol zážitok na nich jazdiť. Ovládanie ako v tanku aj zima ako v tanku,“ opisuje zážitky Juraj.
„Ľudia mali túto robotu vždy radi, hoci je ťažká, namáhavá a zodpovedná, pracujete v nádhernom prostredí a takto vysoko sa zlým ľuďom vyjsť nechce,“ prezrádza s úsmevom dlhoročný vlekár, ktorý ani o zážitky nemá núdzu. „Raz v zime, keď sme odstavili lanovky, som vyšiel von ešte niečo skontrolovať a počul som srdcervúci plač. Osemročné decko, ktoré otec zabudol na svahu. Našťastie vedelo, kde sú ubytovaní, tak sme ho odniesli zábudlivému otcovi,“ vysvetľuje.
V službe zažil fujavice, lavíny, víchrice, búrky aj nádherné počasie. Okrem turistov ho navštívili aj kamzíky, svište, líšky... „Pred viac ako desiatimi rokmi vysadila hydraulika na snežnom vozidle pri upravovaní trate. Rolba sa začala šmýkať po snehu ako sane a zastavila sa až v svahu oproti. Keď sme poruchu opravili, išlo sa ďalej. A tak to tu vysoko v horách chodí. Veci treba vyriešiť hneď a ísť ďalej,“ a týmto heslom sa Juraj riadi dodnes.
