Postavená je na rozhovoroch dcéry so slávnym otcom a my vám z nej teraz prinášame niekoľko ukážok týkajúcich sa mladíckeho randenia a prekvapivej športovej minulosti Milana Lasicu (74).
Zoru Kolínsku som začal baliť vo vinárni
Nie je práve bežné, aby sa dcéra otvorene bavila s otcom o jeho bývalých láskach. Hana však žiadne zábrany nemala, a pýtala sa na menej vážne otcove vzťahy z detstva, i tie veľmi vážne, z ktorých jeden prerástol do prvého manželstva.
Randil si vôbec s nejakou, keď si bol mladý?
Na rande som začal chodiť nesmelo, až na gymnáziu. Raz som odprevádzal jednu spolužiačku, chcel som ju pod bránou ich domu aj pobozkať, ale nevyšlo to. Najviac som randil s najkrajším dievčaťom v triede, chodil som kvôli nej aj na koncerty Filharmónie. Ale úplne najviac som sa stýkal s neskoršou Weltstar operného neba Luciou Popp. Nosil som jej zo školy aktovku. Našťastie, bývala oproti.
Nechodil si na diskotéky?
Nie. Tie sa začali, keď som už mal viac ako tridsať. Predtým boli takzvané čaje, v Mladej garde a v PKO, hrala tam hudba a tancovalo sa, ale ja som tam nechodil.
Stretol si sa s Luciou Popp ešte po tom, ako emigrovala?
Už nikdy. Začala vraj potom, niekedy koncom sedemdesiatych rokov, navštevovať rodičov v Malackách, ale údajne sa so mnou nechcela stretnúť, aby mi nepoškodila. Bol som vtedy vo veľkej nemilosti. Toto som sa dozvedel z jedného dokumentárneho filmu o nej. Ale koncom sedemdesiateho deviateho roku sa mi podarilo dostať do Viedne, prvý raz po desiatich rokoch, a pred budovou Opery som ju zazrel. Trošku som zaváhal, takže mi zmizla.
Keď si bol taký hanblivý, ako si sa zoznámil so svojou prvou ženou Zorou Kolínskou?
Boli sme spolu v škole. Ona študovala herectvo a bola o rok nižšie. Nebol problém zoznámiť sa. Pamätám sa, že som ju začal baliť vo vinárni Kotva na Ventúrskej ulici. Myslela si, že si robím srandu, ani ja som to nemyslel celkom vážne, ale vyvinulo sa to. Potom, asi o rok, sa so mnou rozišla, bol som z toho nešťastný, ale časom, vlastne neviem ako, sa ku mne vrátila.
Mama ma vodila na futbalové zápasy
Kto by to o ňom povedal?! A prekvapená bola aj Hana, keď zistila, že jej otec kedysi veľmi aktívne hýbal nielen svojím rozumom, ale aj telom. Hrával futbal, basketbal a perfektne strieľal. Veď čítajte ďalej...
Vraj si do školy vstával o desať minút osem...
Áno. Z Manderláka som to nemal ďaleko. V noci som býval dlho hore, niekedy aj do druhej, čítal som. Ale keď sme trénovali basketbal, tak som chodil do telocvične ráno o šiestej.
Ty si športoval?
Pravdaže som športoval, hrával som futbal, stolný tenis, bicykloval som, hral som hádzanú a najmä basketbal. Ale vždy som bol viac športovým fanúšikom ako aktívnym športovcom. Mama ma k športovaniu ako takému veľmi neviedla, ale už ako šesťročného ma vodila na futbalové zápasy na štadión Slovana, vtedy ŠK Bratislava, takže som videl na vlastné oči takých slávnych hráčov, ako boli Tegelhoff, Venglár, Baláži, Schubert (neskôr hral za AC Turín) a Kubala (neskôr FC Barcelona).
Ako si športoval v zime?
Na konci Dunajskej, kde sme bývali, na detskom ihrisku bolo v zime klzisko, kam som sa chodieval korčuľovať. Spočiatku som mal takzvané halifaxne, korčule na kľúčik, neskoršie „džeksne“, korčule prišroubované na topánky, a nakoniec kanady, v takých sa hrával hokej. Chodili sme, pravdaže, aj na Zimný štadión, po vojne tam už bol umelý ľad, a keď podvečer zažali svetlá, ozval sa víťazný krik korčuliarov.
Babinka mi rozprávala, že dobre strieľala a viackrát vyhrala rôzne súťaže. Aj ty?
V streľbe som na tom tak ako mama. Vždy som na strelnici niečo vystrelil, väčšinou papierovú ružu. Aj v prípade, že puška zanášala. Vedel som to počas troch pokusov vycentrovať. Mal som doma vzduchovku a bol som v tom dobrý. Strieľal som na holuby zo strechy domu na Dunajskej.
