Osobne som to predýchala ľahko, oveľa ľahšie ako pravdu o sexe. Už poznám tajomstvá dospelých! Už som veľká! Už budem aj ja hrať vianočnú habaďúru pred malou sestrou! Aj ja chcem kúpiť darčeky! Vyrobené darčeky mi pripadali detinské, tak som si vypýtala peniaze od mamy. Dala mi 10 korún (vtedy československých) a ja som sa vybrala do Prioru (socialistický model nákupného centra) bez najmenšieho poňatia o cenách. Starostlivo som si rozpočet rozdelila pre celú rodinu vrátane starých rodičov, tety, bratranca, bleskovo spravila prieskum trhu na oboch poschodiach a zvážila všetky možnosti.
Na Štedrý večer som sa tešila viac ako sestra na Ježiška. Ako sa budú radovať z „mojich darčekov“! Takmer všetci si našli pod stromčekom zubné pasty. Len dedko – môj miláčik – dostal sivý plastový hrebeň. Dospelácke dary! Bola som hrdá a šťastná.
Doteraz rada dávam dary, hoci rokmi sa to menilo. V puberte som sa držala teórie: všedný deň – všedné darčeky, špeciálne dni – špeciálne darčeky. S nástupom do práce sa prešlo od drobností k darom, ceny sa zvyšovali, neskôr sa rodina dohodla, že je to hlúposť a prehupli sme sa do fázy milých drobností.
Z roka na rok je ťažšie vymyslieť originálne dary a neopakovať sa. Deťom fantázia určite nechýba, keď sa ocitnú v úlohe Ježiška po prvý raz: vyšívaná dečka, mydlo, cigarety, ručne vyrobené kríže pre sestry, klipsne pre mamu, sklenené figúrky, staré knihy zabalené do vianočného papiera, pastelky, vlastnoručne vyrobená pena do kúpeľa...to je realita. Vy si pamätáte, čo ste darovali, keď u vás prestal chodiť Ježiško?
