Vynímajú sa spomedzi nich najmä dve zaujímavé postavy. Nemanželský syn cisára Františka Jozefa I. a barónka z rodu Wielandovcov. Jozef aj Anna robili na recepcii, no žiadnym špeciálnym výsadám sa netešili.
Cez vojnu sa dal ku komunistom
Jozef Pollák († 86)
Narodil sa v roku 1900 vo Viedni českej prostitútke ako nemanželské dieťa cisára Františka Jozefa I. To bol podľa jeho vnuka Stanislava Hábera (58) veľký problém. „Od prvej chvíle mal veľké ťažkosti s tým, že mu v tele koluje modrá krv. Na to, že bol synom cisára, mal pekelný osud. Matka ho ako nedospelého chlapca poslala z Viedne ku strýkovi na Moravu. Tam si z neho urobili sluhu, a keď mal Emil, strýkov syn narukovať na vojnu, poslal namiesto neho Jozefa - nech konečne zomrie - pankharta. Bojoval na Piave. Krvavé boje prežil a 24. mája 1918 preberal s generálom M. R. Štefánikom československú bojovú zástavu legionárov v Ríme od talianskeho premiéra.
Po vojne sa zamestnal na Košicko-bohumínskej železnici. Onedlho sa v Žiline zoznámil s Borkou, ktorá bola sirotou ako on, a sobáš na seba nenechal dlho čakať. Usadili sa vo Važci, postavili dom a mali gazdovstvo. Narodili sa im tri dcéry, jedna je mojou mamou. Za slovenského štátu ich však vysídlili do Čiech a všetok majetok boli nútení nechať tu. Cez vojnu vstúpil do komunistickej strany, skončil v koncentračnom tábore, odkiaľ akoby zázrakom ušiel na Slovensko, kde ho však zatkli Rusi ako nemeckého špióna a vyniesli nad ním rozsudok smrti. Ruská partizánka, doktorka, ktorá poznala jeho ženu, poslala telegram Stalinovi, ktorý mu udelil milosť, a tak opäť o vlások unikol smrti.
Po februárových udalostiach v roku 1948, keď všetci húfne vstupovali do strany, on z nej vystúpil. Za to ho poslali do trestaneckého tábora v uránových baniach v Jáchymove. Prekonal aj tieto útrapy a napokon sa vrátil za manželkou a dcérami do Popradu, kde sa zamestnal v Železorudných baniach ako strelmajster. Keď mal ísť do dôchodku, nezapočítali mu veľa rokov a dostal žalostnú penziu. Podarilo sa mu nájsť prácu v Grandhoteli. Uviedol nižší vek, na čo našťastie neprišli. Niekoľko rokov pracoval na recepcii. Ovládal nemčinu, angličtinu, maďarčinu a ruštinu. Po práci ešte za 3 koruny nosil hosťom kufre od električky k hotelu. Robil až do osemdesiatky, keď dostal ťažký infarkt. Zomrel ako 86-ročný,“ uzavrel Jozefov vnuk Stanislav.
Barónka bola recepčnou
Anna Wielandová (94)
Narodila sa vo Vlkovej pri Kežmarku a patrila do známeho rodu Wielandovcov. „Môj starý otec bol spišský župan. Mali sme statok vo Vlkove, no z toho vznikli všetky nepríjemnosti. V roku 1945 prišli Benešove dekréty a zobrali nám aj občianstvo. Vyhodili ma zo školy, nedali mi vysvedčenie a všetci z rodiny prišli o zamestnanie. Roky sme boli nikým, až keď sa otváral nový hotel Bellevue, našla som si prácu na recepcii. Plynule som totiž rozprávala po nemecky, maďarsky, vedela som rusky a čiastočne anglicky a francúzsky. Neskôr som prešla do Grandhotela, kde som robila do roku 1989, až kým som neodišla do dôchodku. Trochu ma dnes mrzí, keď vidím na recepcii neosobných ľudí hľadiacich do počítača, a nie na hosťa. My sme o nich vedeli skoro všetko. Mali sme kartotéky, kam sme si značili, čo majú radi, či čo nechcú. Dnes je hosť číslom,“ povedala sklamane.
