V poslednom období čelí zdravotným problémom, ktoré nikomu nepraje. Napriek tomu sa nesťažuje, naopak, snaží sa byť nad vecou... Novému Čase Nedeľa poskytol spevák exkluzívny rozhovor len zopár dní po prepustení z nemocnice, kam prišiel doslova v hodine dvanástej.
Vaša povestná kondícia a imidž mimozemšťana, ktorý sa dostane zo všetkých zdravotných problémov, dostali nedávno ďalšiu facku. Čo vás dostalo do nemocnice tentoraz?
Všetko to má začiatok už v dávnejšej v minulosti. Dlhé roky mám problémy s chrbticou, raz to bolí menej, inokedy viac. Nie som hypochonder, že niekde ma pichne a letím k doktorovi. Skôr naopak – do ambulancie prídem v hodine dvanástej a niekedy aj päť minút po (smiech). Keď som sa však v decembri minulého roka prebudil a zistil som, že absolútne necítim ľavú nohu, akoby som ju nemal, vedel som, že je zle. Diagnóza bola jasná - posunuté dva stavce, tretí pomliaždený. Hneď mi došlo, že sa nevyhnem ďalšej operácii, tentoraz chrbtice. Nebol som z toho nadšený, veď som už rozkrájaný krížom-krážom, spredu-zozadu. Operáciu sa mi podarilo presunúť na január, takže na Vianoce sme boli s Petrou a jej synom a rodičmi spolu doma, ale ja v posteli, občas pár krokov...
Zákrok sa vám podaril doteraz tajiť. Nebola operácia vo vašom prípade rizikom pre vaše oslabené srdce?
Som vďačný personálu, že nevyvoláva do novín a nebonzuje, že zase tu máme na lôžku Weitera (úsmev). Čo sa týka srdca, primár David Liška sa chytal za hlavu, lebo som rizikový pacient. Muselo zasadnúť anestéziologické konzílium, ktoré v mojej prítomnosti určovalo, akú formu narkózy zvoliť, aby ma zobudili. Aj tam som ich pobavil, hovorím, vy sa radíte, ale keď sa nezobudím, nebudem vám môcť ani vynadať (smiech).
Prešlo vám hlavou, že by ste sa už nemuseli prebrať?
Som optimista, do nemocnice idem vždy s tým, že mi pomôžu lekári. Obavy boli, ale nebral som to tragicky, a možno sa budete čudovať, ale napísal som aj závet, za čo Peťka doslova chrlila lávu, že o tom ani nech nehovorím. Samozrejme, musím myslieť na to, že sa môže prihodiť všeličo a bolo by nespravodlivé, aby Peťka, ktorá tu so mnou žije, ostala na ulici. Možno ho budem aj meniť, situácia sa mení, ale zatiaľ som ho neroztrhal.
Rekonvalescencia je po takomto zákroku veľmi bolestivá a hlavne zdĺhavá. Ako ste to zvládali?
Som človek, ktorý je zvyknutý väčšinu vecí okolo seba, domu a pracovne robiť sám, a naraz chcete, ale nevládzete. Zrazu bol zo mňa pecivál, ktorému treba podať jesť, podopierať ho, aby mohol ísť na toaletu. Samozrejme som hrešil, hromžil, bohoval pri každom pohybe, bolesti boli obrovské, ale snažím sa hýbať aj v týchto podmienkach, aby doba môjho nedobrovoľného leňošenia bola čo najkratšia.
