Kedy ste začali tušiť, že sa s vaším synom predsa len niečo deje? Že sa necíti v mužskom tele komfortne?
Ja som to nezačal tušiť, on mi to povedal. Mal devätnásť, to už bol vysokoškolák. Vysvetlil mi, ako sa cíti – ako keď letíš v lietadle, ktoré nikdy nepristane. Bol to pocit nekonečnej úzkosti, ktorý prežíval.
Ako ste reagovali?
Spýtal som sa ho, či sa o tom nechce porozprávať, že mám kamaráta, ktorý je primár na psychiatrii. Aj som ho k nemu vzal, ale bolo to úplne zbytočné, lebo ten kamarát sa venuje prioritne závislostiam. Myslím si, že problém ľudí ako môj syn, dnes dcéra Paula, je aj to, že len málo odborníkov sa u nás zaoberá problematikou tranzície. Napríklad endokrinologičku mala Paula v Brne. Stálo to dosť peňazí, avšak táto liečba nie je ani u nás zdravotnou poisťovňou posudzovaná ako lekársky výkon.
Ako ste prijali Pavlovo, teda Paulino priznanie?
Boli to ťažké debaty. A dlhé... Najmä vtedy, keď sme cestovali autom k babke. To boli dve hodiny za volantom tam a dve hodiny späť. Prestali sme v aute počúvať hudbu a celou cestou sme sa rozprávali o téme transrodových ľudí. Tam sme si „upratali“ medzi sebou. Vtedy sa mi všetky tie veci nejako v hlave poskladali. Paula mi vyčítala, ako je možné, že som si to nevšimol. Že sme to mohli začať riešiť skôr. Lenže to by nešlo, pretože rozhodnutie zmeniť pohlavie nemôže urobiť za dieťa rodič. Nemohli sme riešiť tranzíciu v pätnástich. Rozhodnúť sa musí človek sám, keď dospeje, keď má osemnásť. Na to som si vypočul, že keby sme to riešili skôr, nebol by mu – jej zhrubol hlas. Zostal som zaskočený. Prišlo mi nenáležité, že v tom je výčitka...
Ako sa Peter vyrovnal s tým, že jeho syn prešiel zmenou pohlavia a ako vníma problematiku transrodových ľudí dnes? Odlišovala sa Paula od svojho dvojčaťa záujmami už od útleho detstva? Otec nám prezradil aj to, či čelil na verejnosti nepríjemným narážkam. Celý rozhovor nájdete v Novom Čase Nedeľa!
