Alexander Dubček († 70) zomrel 7. novembra 1992 na následky zranení pri autonehode 1. septembra 1992. Auto, v ktorom sa viezol, havarovalo na 88. kilometri diaľnice D1 pri Humpolci. O pár dní si pripomenieme jeho nedožitých 100 rokov. Na tohto výnimočného človeka sme spomínali s jeho synom, lekárom Pavlom Dubčekom (73).
Váš otec zasvätil svoj život politike. Nebol však len politik, ale predovšetkým manžel, otec, starý otec... Ako ovplyvnila politika život vašej rodiny?
Otec mal veľmi rád rodinu, veľmi si na nej zakladal a správal sa k nám vždy seriózne. Mal veľmi dobrú manželku, našu mamu, preto mohol robiť aj takú politiku, ktorá bola v prospech občana. No nežilo sa nám ľahko. Vedel, že bude potrestaný, veď budoval základy demokracie v období, keď to bolo nebezpečné. Mal naivné túžby – robiť pre dobro človeka. Spomínam si, že keď ma prijali na umeleckú školu, povedal mi: „Paľko, chceš byť sochárom, ale vieš, umelci mávajú niekedy ťažký život a bývajú ocenení až po smrti. Choď radšej študovať prírodné vedy alebo na medicínu, ktorú máš rád, a keď bude zle, môžeš robiť aj za krajec chleba.“
Synovia zvyčajne vzhliadajú k svojim otcom, chcú sa na nich podobať. Čo ste si vy cenili na otcovi?
Napríklad to, že nás nikdy nenútil, aby sme vstúpili do strany. Uvedomil som si to a ocenil až neskoršie. Ale z iného súdka – otec nás učil láske k prírode. Napriek tomu, či môžno práve preto, že bol poľovník, bol toho názoru, že nie iba pušku nosiť, ale aj stromy treba sadiť! Prízvukoval nám, že strom, to je život. My sme sa každé tri roky sťahovali. Keď sme žili v Banskej Bystrici, tam sme veľa chodili po okolitých horách. Veľa sme sa na našich výletoch nasmiali. Moja babka Pavlína vravievala, že smiech je lepší ako sto doktorov a otec sa toho držal. Keď niekto vedel zavtipkovať, zasmiať sa, to bola pre otca oveľa väčšia hodnota, než čokoľvek iné. Problém riešil humorom, nie krikom. Vedel, že keď nejde o život, nejde o nič. Počas života zažil neľahké a neradostné situácie, veď jeho brat Július zahynul v Povstaní, otec bol dvakrát zranený, náš dedo z maminej strany zahynul ešte v 1. svetovej vojne na Pijave...
Boli ste traja bratia (pôvodne štyria - prvorodený syn zomrel ešte maličký, pozn. red.). Musel nad vami otec držať pevnú ruku?
Otec vravieval, že silný človek silu neukazuje. Ukázal nám iné hodnoty, hovoril mi: „Paľko, nikdy sa nevyvyšuj nad niekoho, lebo každý, aj ten obyčajný človek, keď je slušný, tak má v sebe hodnoty. Keď má ruky zašpinené od práce, to je špina, ktorá si zaslúži úctu.“ Keď sme boli v Juhoslávii, jeden chlap tam čosi hádzal do fúrika a bol lenivý si fúrik pritiahnuť k tej kope. Otec nás synov zavolal a vraví: „Vidíte, chlapci? Tá lajdácka práca sa mu nevyplatí. Uvidíte, že ako to tam hádže, narobí si dvojitú robotu.“ Samozrejme, chlapovi sa prevrátil fúrik a musel to tam znovu sypať. Otec nemal rád lajdácku robotu a tak nás aj vychovával.
Pavol Dubček prezradil, aké tajné stretnutia absolvoval jeho otec na rodinných dovolenkách. Mal s otcom možnosť hovoriť po osudnej autonehode? Čítajte veľký rozhovor v Novom Čase Nedeľa.
