Drobné žieňa s obrovským hlasom totiž svojím spevom očarilo porotu v šou Česko Slovensko má talent natoľko, že od Marty Jandovej (47) dostalo zlatý buzzer.
Dominikina cesta k spevu sa začala už v detstve. „Odkedy si pamätám, stále som spievala. S mojou sesternicou a susedom sme rodičom pripravovali cirkus. Podľa mňa si to naši odtrpeli, lebo keď si spomeniem na tie nedokonalé choreografie a cvičenie s plyšovými levmi, bolo to fakt vtipné. Celé predstavenie som organizovala aj odspievala, sesternica moderovala a sused musel robiť to, čo sme vymysleli a napísali do scenára. Asi to na nás malo nejaký vplyv, keďže sesternica sa v reálnom živote živila ako moderátorka, ja sa venujem hudbe a organizovaniu rôznych kultúrnych akcií a sused, ktorý vždy čítal veľa kníh, je vynikajúci spisovateľ detektívok,“ spomína.
Záhradná architektka
Ako malé dievčatko sa okrem spevu venovala na základnej umeleckej škole aj hraniu na klavíri a saxofóne. Študovať však napokon išla krajinnú architektúru. „Kto sa chce hudbe naozaj venovať, musí byť do nej veľký fanatik a najlepšie je priamo ju študovať. Rozhodla som sa pre niečo iné, lebo ma vždy fascinovala príroda, architektúra a psychológia ľudí v priestore, o čom som písala aj dizertačnú prácu. Zaujímalo ma, ako človek dokáže vnímať tvary a farby. Fascinuje ma, ako nás dokáže architektúra ovplyvniť. Vidím ju aj v hudbe. Sú dokonca ľudia - synestetici, ktorí vidia rôzne farby, keď počujú nejaký tón. Pre mňa je hudba vlastne architektúra, a tak sa mi to krásne spojilo. Najlepšie pôdorysy som vytvorila, keď som počúvala Horkýže Slíže,“ smeje sa.
Po francúzsky nevie
I keď Dominika spieva naozaj dlhé roky, SuperStar ju nikdy nelákala. „Človek asi musí na nejaké veci dozrieť a ja som taká hĺbavá, vždy sa dlhšie rozhodujem, proste typický Rak. Najskôr spravím jeden krok dopredu, potom dva dozadu. Kým som dozrela, bola som na SuperStar stará,“ smeje sa. Rozhodla sa skúsiť šou Česko Slovensko má talent, ktorej bola vždy fanúšikom. „Z kastingu, kde som bola s tetou, som skoro ušla. Keď sme vošli do Incheby, povedala som jej, aby sme išli preč. Sama seba som sa pýtala, čo tam robím. Hovorila som si, že spievam s kapelou, hráme koncerty, nepotrebujem až toľko adrenalínu. Nakoniec som si však spomenula na vetu, že človek môže ľutovať iba to, čo neurobil, nie to, čo urobil.“ Tak sa teda hecla a išla s kožou na trh. „Bola to pre mňa výzva, nastavenie zrkadla. Chcela som zistiť, ako viem reagovať na širšiu verejnosť.“ Keď vyšla na pódium pred porotu, všetok strach bol ako šibnutím čarovného prútika preč. „Vydýchla som si a v duchu som si povedala, že som doma - na pódiu. Väčší stres mám vždy pred vystúpením,“ hovorí.
