Hlavne otec bol v tom čase rád, že si jeho syn vybral šport, ktorý ho bavil a nebral ho ako nejakú povinnosť. O to šťastnejší sú teraz obaja a tokijské striebro berú ako odmenu za dlhoročnú drinu.
Zaujímavé však je, že Jakubovi sa na prvý tréning ani nechcelo ísť! Išiel tam tak trochu aj z donútenia... „Zobral som do rúk loď, sadol som na vodu, vyskúšal som to a vtedy som si povedal, že je to riadna ,pecka‘,“ priznal ešte pred odletom na olympiádu pre redbull.com Jakub Grigar.
Mame vtedy zahlásil: „Mám svoju vlastnú loď, tu chcem byť!“ a jeho rodičom bolo jasné, že ho z vody už nedostanú. Tri tréningy týždenne Jakubovi nestačili. On chcel už odmalička na sebe viac pracovať, viac trénovať. Každý deň čakal svojho otca nastúpený vo dverách s hláškou: „Oco, poď, ideme na vodu!“ Tak na kanáli namiesto troch trávil šesť dní v týždni a tých šesť dní tam trávi doteraz.
Tešili sa, že ho to baví
Otec strieborného olympijského medailistu pre Nový Čas prezradil, že keď jeho syn začínal s vodným slalomom, nerozmýšľal nad tým, že mu raz urobí takú radosť. „My sme sa tešili z toho, že si Jakub našiel šport, ktorý ho baví a ktorým sa on zabáva. A že to neberie ako nejakú povinnosť alebo drinu,“ vyjadril sa Richard Grigar.
Neskôr sa stal Jakub zamestnancom Dukly a začal sa týmto športom živiť. „A to je jeho najväčšie víťazstvo,“ pokračoval Grigar starší. Striebornú medailu svojho syna berie ako odmenu za posledné dva roky driny. „Samozrejme, že sme túžili po zlate, ale buďme pri zemi a tešme sa aj zo striebra,“ dodal Richard Grigar.
Jeho syn aj po životnom úspechu ukázal, že vie, komu môže vďačiť za podporu. „Musím povedať, že to nie je moja medaila, ale medaila celého tímu, pretože každý jeden člen pracoval na sto percent tak, aby sme tu ten úspech dosiahli. Stál by som tu veľmi dlho, keby som mal ďakovať každému, kto mi pomohol. Najväčšia vďaka patrí mojim rodičom, ktorí ma priviedli k tomuto športu a vždy za mnou stáli. Či bolo dobre, alebo zle,“ odkázal pred cestou domov Jakub.
