COVID-19 si ju však našiel a Monika Luknárová (51) skončila na dlhých 51 dní s ťažkým zápalom pľúc v nemocnici. O svoj silný príbeh sa podelila s čitateľmi Nového Času Nedeľa. Pandémia koronavírusu sa podpísala pod mnohé ľudské osudy. Tí, ktorí s ochorením COVID-19 skončili na nemocničnom lôžku, by mohli rozprávať príbehy, z ktorých mrazí.
Televízne zábery na pacientov bojujúcich o život vzbudzovali rešpekt, strach a ľútosť. Žiadny obrázok však nemá takú výpovednú hodnotu, ako keď o chorobe rozpráva človek, ktorý si prešiel tým najväčším peklom koronavírusu. Tak ako Monika Luknárová, ktorá pracuje ako riaditeľka v Kultúrnom centre v Pezinku.
„Pred rokom som nastúpila na nové miesto. Do toho prišla pandémia, bola som vyčerpaná, nemala som dovolenku… Možno kvôli oslabenému organizmu ma vírus zasiahol v takej sile,“ myslí si Monika, ktorá bola vždy známa tým, ako veľmi bazírovala na opatreniach. Ako šéfka kontrolovala, či zamestnanci nosia rúška, hneď od začiatku si museli kolegovia merať teplotu.
„Priamo v kulturáku sme mali mobilné odberné miesto. Niektorí zamestnanci pracovali z domu, ja som však chodila do práce. Bola som opatrná, napriek tomu ma covid neobišiel,“ konštatuje Monika, ktorá sa len nedávno vrátila z nemocnice. Našťastie, hrobárovi z lopaty utiekla, hoci priznáva, že mala namále. Jej boj o život sa pritom začal celkom nenápadne.
„Pôsobím aj ako poslankyňa v bratislavskej Rači. Vždy, keď sme mali zastupiteľstvo, robili sme si antigénové testy. Mali sme rozostupy, používali sme dezinfekčné prostriedky, rúška, kto chcel, aj rukavice. Aj 9. februára sme mali zastupiteľstvo a robili sme si antigénové testy. Všetko bolo v poriadku. O štyri dni, v sobotu 13. 2., išiel manžel na test a vrátil sa s tým, že je pozitívny,“ odhaľuje začiatok vážneho ochorenia Monika, ktorá okamžite išla tiež na test. A bola tiež pozitívna. „Poslali sme na test aj syna - deviataka, bol negatívny, no keďže bol v karanténe s nami, dostal to aj on.“
Záchrana v poslednej chvíli
Monika si spočiatku myslela, že chorobu zvládne bez väčších ťažkostí. „Lenže začalo sa to pozvoľna zhoršovať. Bola som unavená, cítila som slabosť a tlak na hrudi. Sledovala som si saturáciu oxymetrom. Keď mi saturácia začala klesať pod 90, zavolala som svojmu obvodnému lekárovi. Musím povedať, že som sa stretla s veľkou ústretovosťou,“ pochvaľuje si prístup svojho obvoďáka. Lenže o pár dní bolo všetko inak, ako predpokladala.
„V sobotu som mala pozitívny test a vo štvrtok som si už volala sanitku. Saturáciu som mala 85. Brali ma rovno na Kramáre na infekčné oddelenie, kde som ležala dve noci. Potom sa mi náhle, v priebehu 24 hodín, zhoršil stav. Začala som vykašliavať krv, klesala mi saturácia. Dostala som obojstranný zápal pľúc. Pripojili ma na kyslík s vyšším prietokom,“ opisuje Monika chvíle, na ktoré by najradšej zabudla.
„Najhoršie bolo, keď som sa nemohla nadýchnuť. Vyčerpávali ma časté záchvaty kašľa. Z nosa a z pľúc mi šli kusy krvavých zrazenín. Mala som tlak na hrudi a pocit, akoby som vykašliavala kúsky hrdze alebo nejakého kovu. Hrozne ma to rezalo. Schudla som za ten čas 15 kíl. Videla som, ako sa strácam na posteli,“ pokračuje v rozprávaní, ktoré sa len veľmi ťažko počúva.
„Bola som dopichaná, už na mne nenašli kúsok, kam by mi mohli pichnúť infúziu a injekciu. Mala som zavedený katéter na moč, ležala som bezvládna, s plienkou. Ten pocit bezmocnosti bol strašný. To sú veľmi osobné veci, človek stráca intimitu, je odkázaný na iných. Musela som sa naučiť odovzdať sa zdravotníkom. Nahlas som si hovorila: Uč sa pokore!“ prezrádza veci, ktoré by za bežných okolností nikdy nezverejnila. Ale, ako vraví – cíti, že svojím príbehom pomôže tým, ktorí sa vzdávajú často skôr, než sa pokúsia zabojovať o to najcennejšie, čo človek má – o zdravie, o život.
