Nielen ich televízne, ale aj životné cesty sú veľmi zaujímavé. My sme sa v rámci recesie rozhodli preveriť ich zmysel pre humor a vyzvali ich, aby sa zahrali na drsných a riadne sexi drevorubačov.
Kedy ste pochopili, že humor bude vaša profesionálna parketa?
R. Štúr: Ja neviem, či chcem robiť len humor. Neznášam stereotyp a v povolaní herca je krásne to, že si môžeme odskočiť do muzikálu, dramatickejšej postavy, do dabingu, rádia... Humor je nám blízky a robíme ho tak zo 60 percent, ale zvyšok je otvorený.
Tak inak. Aká bola vaša cesta k herectvu?
R. Štúr: Už od základnej školy som rád zabával svoje okolie, a tak som sa hlásil na konzervatórium, no neprijali ma. Preto som musel ísť na nejakú školu, veľmi dobre som sa neučil, priznávam, tak som išiel za čašníka. Po škole som odišiel do Mníchova, na skusy. Dva mesiace sme spávali s bezdomovcami pod mostom, umývali sa v rieke pri nula stupňoch. Jesť sme chodili do charity, musím povedať, že varili výborne. Vtedy som si uvedomil, o čom je život. A keď som sa vrátil, tak mi vtedajšia frajerka povedala: Ty si taká papuľa, čo nejdeš na VŠMU? Išiel som, no nezobrali ma. Nasledovala voľba: buď vojenčina, alebo bábkoherectvo, kam mi dodatočne prišla pozvánka. Voľba bola jasná, no na škole som dlho nevydržal.
S. Malachovský: Ja som mal k humoru tiež odmalička veľmi blízko. Vyrastal som však v opernom prostredí, čo ma logicky ovplyvnilo. Podobne ako Renko som nevydržal na vysokej škole, k ľútosti mojej maminy, ja jej to však raz vynahradím a nejakú výšku si urobím. Po dvoch semestroch som odišiel do Ameriky kamarátovi na svadbu ako svedok a zostal som tam pol roka.
No k opere ste sa nakoniec vrátili
S. Malachovský: Áno, keď som prišiel z USA, začal som spievať, mal som šesť rokov konzervatória, takže to nebol problém. Vydržal som pri opere dvanásť rokov, no v istom momente ma prestalo baviť jej zákulisie. Sekol som s ňou a mám taký pocit, že som to mal urobiť skôr. Stretnutím s Reném v roku 1995 sa pre mňa začala nová éra a zistili sme, že nás to tak baví, že by sme sa tým chceli živiť.
R. Štúr: Ale dlho to dozrievalo. Doma sme si všeličo skúšali, robili somarinky, ale prvú vec, čo sme urobili oficiálne, bola v roku 2000. Bol to event pre jednu banku, kde to úplne nezafungovalo, ticho, mráz. Ale nás to neodradilo a hneď ďalší večierok dopadol skvelo.
Svojho času ste mali na Markíze i STV vlastnú humoristickú reláciu Ooops!, ktorá však na oboch televíziách pomerne rýchlo skončila. Čo ste spravili zle? Respektíve, čo by ste dnes spravili inak?
R. Štúr: My nič.
S. Malachovský: Nič. Je fakt, že keď to prvýkrát Markíza vysielala, nedostalo sa tomu podľa mňa takej podpory, ako si to zaslúžilo. A tým, že sme boli neznámi, sme tú podporu o to viac potrebovali. No a v STV nám stále menili čas vysielania, ľudia si na to nevedeli zvyknúť.
R. Štúr: To bola najväčšia chyba, že nás nenechali v jeden stabilný čas aspoň pol roka, potom by sa to chytilo. Mali sme veľké množstvo pozitívnych ohlasov od fanúšikov, bol to perfektný program za minimálny rozpočet.
Pracujete stále na vlastných veciach? Alebo ste frustrovaní...
S. Malachovský: Frustrovaní v žiadnom prípade, nás takéto veci nikdy neodradili, práveže nás nakopávajú. Máme všeličo rozrobené, radi by sme spravili ďalšie divadelné predstavenie, podobné, ako bolo Ooops! Workshop v Štúdiu L+S.
R. Štúr: Mňa vnútorne štve, že vždy sa tu musí čakať na nejaký služobný postup, kým odíde jedna generácia, jedna vrchnosť. Strašne málo dostávajú príležitosť noví, mladí. Vždy je tu desať ľudí, ktorí sa točia dookola, ja im od srdca prajem, ale myslím si, že sa v televíziách ochudobňujeme o kreativitu.
Čo je momentálne pre vás hlavným zdrojom obživy?
R. Štúr: Obaja hráme v Radošinskom naivnom divadle a to nás dosť vyťažuje, pretože sa veľa cestuje po Slovensku i Česku.
S. Malachovský: Samozrejme, že máme aj iné aktivity, píšeme okrem iného aj scenáre pre rôzne firmy na ich eventy.
Ako dlho by vám trvalo, kým by ste sa plnohodnotne vrátili k opere?
S. Malachovský: Dlho. Opera vyžaduje denný tréning. Nad niečím takýmto už ani neuvažujem, skôr by ma zaujímala operná réžia.
Najnovšie oživujete seriál Panelák. Môžete si do scenára Andyho Krausa vsúvať nejaké svoje vtípky?
R. Štúr: Myslím si, že máme voľnú ruku, Andy nám aj naznačil, že keby sme chceli a máme dobrý nápad, ktorý by sme tam radi zakomponovali, tak bez problémov. Sme postavy, ktoré by mali trochu Panelák oživiť, no nie sme postavičky-karikatúry, aké sme robili v našom programe Ooops!
S. Malachovský: Zatiaľ sme tam toho veľa nepridávali, ale hádam sa časom naskytne príležitosť.
Vy ste však už v Paneláku hrali, šéfa Zuzany Bajzovej alias Henriety Mičkovicovej...
S. Malachovský: Áno, no v Paneláku sme hrali obaja, René bol majiteľom sexshopu. Aj sme sa ako prvé pýtali, či to nie je problém, no keďže sme vytvorili rad dvoch zabudnuteľných postáv, tak môžeme hrať opäť. (Smiech) Tentoraz sme robotnícka dvojica, Maďar a Róm.
Panelák, ktorý patrí dlhodobo k tomu najúspešnejšiemu na našich obrazovkách, beriete ako vrchol svojej televíznej kariéry?
R. Štúr: Keďže teraz nemáme so Sväťom nejaký vlastný program, tak sme radi, že sme dostali takúto príležitosť. Ale berieme to ako dieťa niekoho iného.
S. Malachovský: Je to príjemne strávených pár dní v mesiaci.
Hráte stavebných robotníkov, ste v súkromí manuálne zruční?
S. Malachovský: Myslím, že sme.
R. Štúr: Klinec určite vieme zatĺcť.
S. Malachovský: S veľkou prestavbou by som sa však sám na seba nespoliehal...
V súkromí sa vaše životy odvíjajú dosť odlišným spôsobom. René, vy ste adrenalínový nadšenec, ktorý vo voľných chvíľach rád jazdí na motorke, Sväťo, vy skôr zájdete na huby...
S. Malachovský: Áno, hríby sú môj adrenalín. Ale napriek tomu, ako vyzerám, mám megapozitívny vzťah k športu. Kedysi som závodne hrával basketbal, to sa snažím teraz znovu obnoviť.
Závodne?
S. Malachovský: (Smiech) Rekreačne.
R. Štúr: Mňa teraz veľmi baví hokej, motorku mám len crossu, na tú mám menej času.
Veľkou motorkárkou je vraj aj vaša mama.
R. Štúr: Áno. Občas si dáme spicha niekde na pol ceste.
Robíte stále aj konské pólo?
R. Štúr: Priznám sa, že teraz som ho trochu zanedbal, ale chystám sa k tomu vrátiť. Tento šport je veľmi finančne náročný, keby ho chcel človek robiť naplno, tak by mal mať aspoň 4 kone. Hra je rozdelená na 4 časti a na každú by mal nastúpiť čerstvý kôň.
Vy máte tých koní koľko?
R. Štúr: Ja žiadneho.
Vraj máte hotový scenár k celovečernému filmu.
S. Malachovský: Filmový scenár máme skoro hotový. Už len pár drobností. Uvidíme...
R. Štúr: Tak trochu nás predbehol Kubo Kroner so svojím filmom Love, ktorý bol o zlodejoch áut. Náš scenár je podobný, i keď písaný skôr vtipne. Je o troch kamarátoch, ktorí sa poznajú od detstva a robia s autami.
