Keishi je síce Slovákom iba spolovice, ale zo Slovenska do Japonska sa presťahoval pred pol rokom. Tvrdí, že ľudí trápi momentálne nedostatok potravín. Keishi Nukina odišiel z Nitry do Japonska v auguste 2010. V Tokiu študuje medzinárodný obchod na americkej univerzite Temple University Japan Campus. „Za pol roka som už prežil niekoľko zemetrasení, ale toto bolo ako zlý sen. Keď začali prvé otrasy, bol som v škole na druhom poschodí. Zo začiatku sa ani nezdalo, že to bude také vážne. Ale keď otrasy neprestávali, vedel som, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí Keishi.
Prázdne regály
Okná na budove vibrovali, žalúzie sa kývali. „Všetci sme sa schovali pod stoly. Keď však otrasy neprestávali, budovu evakuovali,“ dodáva Nukina. Vlaky nefungovali a milióny ľudí z okolia zostali trčať v Tokiu. Jediná možnosť bola vybrať sa domov pešo, ale ulice boli prepchaté a obchody prázdne. „Z obchodov s rozličným tovarom, ktorých je v Japonsku veľmi veľa, zmizol z regálov všetok tovar. Ľudia kupovali do zásoby najnutnejšie veci, ale ďalší tovar neprichádzal, keďže zásobovanie nebolo možné,“ hovorí Keishi. „Cesta k spolužiakovi, ktorý žije priamo v Tokiu, nám pešo trvala tri hodiny. Do oblasti Saitamu, kde bývam, som sa dostal až po 24 hodinách od zemetrasenia,“ upresňuje.
Zlyhávali telefóny
Keishimu trvalo hodiny, kým sa dovolal babke, u ktorej momentálne žije. Siete boli preťažené. Našťastie bola v poriadku. Muky prežívala aj Keishiho mama, ktorá sa mu tiež nemohla zo Slovenska dovolať aj niekoľko hodín. „Telefóny veľmi nefungovali, ale televízia áno. Od prvých otrasov všetky programy nahradilo spravodajstvo o zemetrasení a následnými cunami. Bolo to hrozné. Na to pustošenie, ktoré sa stalo na pobreží, nemám ani slov,“ opisuje strašnú skúsenosť mladý muž.
Hrozí panika?
Aj keď v hlavnom meste nie je situácia kritická, o severe Japonska sa to povedať nedá. Situácia je tam vážna. „Počet obetí a nezvestných dosahuje závratné čísla. Situáciu zhoršuje požiar ropnej rafinérie v oblasti Čiba a výbuch nukleárneho reaktora v prefektúre Fukushima. Na sociálnych sieťach sa šíria správy, ktoré varujú občanov, ale niektoré sú nepotvrdené, ako napr. kyslé dažde, a ľudí zastrašujú, čo môže viesť k panike,“ končí svoje rozprávanie Keishi a zároveň vyjadruje ľútosť a sústrasť rodinám obetí.
Hudobník cítil otrasy na terase
Daniel Forró je hudobník a v Japonsku žije osem rokov. Patrí k šťastlivcom, ktorých sa posledné udalosti spojené so zemetrasením a cunami takmer nedotkli. Hrôza, ktorú Japonci zažili, ho však rozhodne chladným nenechala. Daniel so svojou rodinou žije v oblasti Gifu v strede Japonska asi 40 km severne od Nagoye. „Sme asi 1 000 km od epicentra zemetrasenia a 50 km od pobrežia Tichého oceánu, takže sme úplne v poriadku. Tu sa prakticky nič zvláštne neudialo a v čase zemetrasenia som sedel na drevenej terase a oddychoval. Cítiť bolo len slabé otrasy, akých je tu niekoľko do roka,“ opisuje situáciu Daniel.
„Je mi však ľúto, čo sa stalo.“ Podľa neho zemetrasenia a s nimi spojené nebezpečie sú pre ľudí v Japonsku každodennou realitou. „Človek sa s tým musí naučiť žiť. Aj ja to už beriem rovnako ako Japonci. Ako každý, aj ja sa toho bojím,“ opisuje svoje pocity hudobník.
