Zranenia všetko kruto ukončili. Marek však našiel nový život tam, kde ho vôbec nečakal - uprostred najkrutejšej biedy v čiernej Afrike.
Ešte pred pár rokmi patril Marek Boskovič (36) k nádejným futbalistom. Hrával za Spartu, Slovan, neskôr v Prahe, Rakúsku aj Holandsku. Cieľavedomý a ambiciózny mladý muž miloval šport a cestovanie. Peniaze, značkové oblečenie a dobrá zábava, to všetko patrilo k jeho imidžu. Nie však dlho. Keď prišli bolestivé zranenia a neustále sa opakujúce zdravotné problémy, musel s profesionálnou kariérou futbalistu skoncovať. Bolo to tvrdé rozhodnutie, ale osud už mal pre neho prichystanú inú cestu...
Z futbalistu čašník
Začínať odznova nebolo ľahké, zvlášť, keď človek vôbec nevie, ktorým smerom sa uberať. "Zrazu som nemal čo robiť... Aj kamaráti sa začali z môjho života vytrácať. Napriek tomu, že som mal veľkú oporu v rodine, cítil som sa zbytočný a sám," spomína na ťažké chvíle Marek. Napokon sa predsa naštartoval. Depresívne myšlienky zahodil za hlavu a vybral sa do sveta robiť čašníka, hoci spočiatku mu aj odniesť dve kávy naraz robilo veľké problémy...
Prvé skúsenosti Marek nabral v Taliansku, potom dva roky v Anglicku a nakoniec tvrdo odrobenú prax zužitkoval na luxusnej lodi plávajúcej Karibiku.
Z luxusu do biedy
Nekonečné plytvanie jedlom a pitím na lodi však Marka neuspokojovalo. Začal hľadať inú dimenziu života. Vtedy do jeho života osudovo zasiahla Keňa. Prostredníctvom profesora Krčméryho a humanitárnych projektov v Afrike sa dostal do Nairobi. Pracoval tam sedem mesiacov ako logista v centre pre opustené deti z ulice. „Staral som sa o plynulý chod zariadenia, vozil doktorov, potraviny, prevážal ťažko chorých z kliniky do nemocnice. Pokiaľ má človek peniaze, má aj ošetrenie, ale v opačnom prípade musí čakať celé hodiny a často sa skôr dočká smrti než lekára. V tamojších nemocniciach je zlá hygiena a nie je nič výnimočné, že na jednej posteli ležia aj dvaja pacienti. Každý deň som sedem až deväť hodín strávil v aute, ktorým som slumy.
Tak ako celá Afrika, ktorá je plná kontrastov, aj Nairobi má dve tváre. Na jednej strane stojí moderné veľkomesto podobajúce sa tým európskym a na druhej najväčší slum na svete - Kibera,“ hovorí bývalý futbalista. Najbolestnejšie preňho bolo vidieť deti, ktoré rodičia opustili, lebo ich nedokázali živiť. V Nairobi sú ich na uliciach tisícky. Prespávajú pod autami, prostitúcie... Zachrániť v centre mohli iba tie, ktoré ešte príliš nezdiveli a bola šanca, že neujdú. „Keňa podstatne zmenila môj pohľad na život,“ hovorí bývalý futbalista.
Nabral odvahu
Afrika zmenila nielen Markov pohľad na život, ale aj jeho budúcnosť. Zamiloval sa tam a oženil. „Po práci som zašiel do obchodného centra a pochutnával si na bielej čokoláde, keď mi pohľad padol na dievčinu pri pokladnici. Zapáčila sa mi, ale v prvom momente som váhal, či ju osloviť. Nakoniec som k nej pristúpil a ponúkol jej čokoládu so slovami, či by sme sa mohli niekedy ešte vidieť,“ hovorí Marek. Anastacia Mbithe Muinde z kmeňa Kamba pracovala v obchode ako manažérka. „Veľmi som si priala, aby mi zatelefonoval,“ prezrádza zamilovaná Anni, ktorá už tri mesiace žije v Trnave ako Markova manželka.
Láska bez podmienok
Štyri mesiace po tom, ako zamilovaný pár spolu v Keni randil, sa Marek vrátil na Slovensko. Onedlho pricestovala aj Anni. Chcela vidieť, ako sa žije v Európe a spoznať Markovu rodinu. Rodičia i traja súrodenci ju prijali vľúdne. Mysleli si však, že to bude opäť nejaká krátkodobá záležitosť. Mýlili sa.
O pár mesiacov bola v Keni svadba. „Uvedomil som si, že spolu s Anni si beriem aj celú jej rodinu. Afričania sú v tomto veľmi súdržní,“ vraví Marek. A ako africká rodina prijala za zaťa belocha? „Mám sedem súrodencov a rodičia nás všetkých vychovávali tak, aby sme sa naučili ľúbiť bez podmienok. Aj moje dve sestry sú vydaté, síce za afrických mužov, ale z iných kmeňov. Takže nikto nemal proti Markovi nič,“ rozpráva Anni.
Žiadne zvieratá
Skôr však, ako Marek mohol Anni navliecť obrúčku, musel podstúpiť niekoľko vážnych rozhovorov s jej mamou, pretože otec už nežil. „Je to skvelá žena, ale chvíľami som mal pocit, že si Anni neberiem z lásky, ale že si ju mám kúpiť. Podľa kenských tradícií si totiž musí ženích nevestu vykúpiť kozami, kravami, ovcami a nevestinmu otcovi sa dáva dóza s medom a peniazmi. Nakoniec sa mi nastávajúcu svokru podarilo prehovoriť, aby upustila od zvierat aj veľkej svadby, na ktorej je až do 500 ľudí. Sobáš sme mali v deň mojich narodenín, 8. septembra minulého roku,“ vraví Marek a pridáva sa aj Anni: „V Keni je zvykom, že keď kňaz v kostole oznámi, že dnes je svadba, pozvaný je každý, kto to počuje. Takže nie je to len rodina. My sme sa však dohodli, že chceme svadbu len preto, aby sme náš vzťah zoficiálnili a dostali papier. Takže nás bolo iba pätnásť,“ spomína mladá žena. „Mame sme povedali, že žiadne zvieratá nech neočakáva, pretože my aj tak budeme cestovať a Marek sa o mňa postará,“ smeje sa Anni.
Mäsožravec
Svadba bola napokon iba na úrade v Nairobi. „Ceremoniár, ktorý nás sobášil, mal africko-anglický dialekt a navyše aj podivnú výslovnosť. Nie všetko som mu rozumel, ale vedel som, kedy povedať áno,“ smeje sa ženáč. „Pohostenie sme urobili v jednej z najlepších reštaurácií v Nairobi s názvom Mäsožravec. Jedlo sa krokodílie, antilopie, pštrosie a iné druhy mäsa, pilo tradičné kenské pivo Tusker a víno.“
Z Nairobi do Trnavy
Anni sa dostala na Slovensko až pol roka po svadbe. Vybaviť papiere v Afrike na pobyt v Európe nebolo ľahké, pretože tam má každý dosť času. Hovorí však, že to stálo za to, pretože s Markom sa ľúbia a na Slovensku sa cíti veľmi dobre. Časom by chcela mat s ním deti, ale ešte ani nepremýšľala, kde by mali vyrastať. „Zrejme tam, kde bude Marek pracovať. Neviem, či to bude tu, v Keni, Amerike, alebo niekde inde.“ A či sa dievča z miliónovej metropoly nenudí v malej Trnave? „Nie, chodím do práce. V jazykovej škole mám s tými, čo už vedia po anglicky, konverzačné hodiny. A vo voľných chvíľach sa učím po slovensky. Poznám už zopár slov. Marek mi našiel aj priateľov z Kene, ktorí tu žijú a už som sa aj s niektorými stretla,“ pochvaľuje si. Za rodinou jej vraj zatiaľ smutno nie je. „Mama mi telefonuje každý deň, takže som s nimi v kontakte,“ spokojne hovorí Anni.
