Na posledného komunistického prezidenta nespomíname v dobrom. Práve on v roku 1968 zradil Alexandra Dubčeka, on má na svedomí následnú normalizáciu, počas ktorej totalitný režim prenasledoval ľudí pre ich odlišný politický názor. To on, hoci Slovák, trápne „mluvil" pred kamerami, on si dával šťavnaté bozky so sovietskymi papalášmi. Napriek tomu mu chcú v rodnej Dúbravke odhaliť pamätnú tabuľu. Husák má totiž aj inú tvár ako pozná väčšina ľudí.
Či sa nám to páči, alebo nie, Gustáv Husák sa nezmazateľne zapísal do slovenských dejín. Lenže ani historici sa dnes, 18 rokov po jeho smrti, nevedia zhodnúť, či jeho úloha v politike bola skôr negatívna, alebo pozitívna. Počas svojej kariéry totiž niekoľkokrát poodhalil svoju ľudskú tvár, ale veľakrát ukázal aj svoju neskrotnú túžbu po moci, pre ktorú bol ochotný zradiť aj svojich blízkych priateľov.
VODCA SNP
Husákova kariéra sa začala už pred druhou svetovou vojnou. Chlapca z Dúbravky, ktorá je dnes bratislavskou mestskou časťou, očarili bolševické myšlienky a v roku 1933 vstúpil do Komunistickej strany Československa. Počas vojny bol jedným z hlavných organizátorov komunistickej časti Slovenského národného povstania. V tom čase sa zaoberal aj úvahami, že Slovensko by sa malo stať súčasťou Sovietskeho zväzu.
Po vojne Husákova hviezda zažiarila naplno. Stal sa predsedom Zboru povereníkov - funkcia bola porovnateľná s dnešným predsedom slovenskej vlády. A v rámci vznikajúcej komunistickej a štátnej hierarchie stúpal ďalej.
Zvrat prišiel v roku 1950, keď sa v Československu začal „hon na bosorky“. Po procesoch s nekomunistami boli aj komunistické špičky vo vykonštruovaných procesoch obžalované z protištátnej činnosti. Desiatky ľudí skončili na šibenici. Obvineniu zo slovenského „buržoázneho nacionalizmu“ sa nevyhol ani Husák.
V BASE
Na rozdiel od väcšiny ostatných „súdruhov“ však nedostal trest smrti. Ako jeden z mála totiž vydržal mučenie a ani za svet sa nechcel priznať. To ostatným obžalovaným v jeho procese, medzi nimi spisovateľovi Lacovi Novomeskému aj Husákovi samotnému, zachránilo život - dostal doživotie.
Ako to, že Husák prežil komunistický kriminál? Poslanec František Mikloško, ktorý bol v 80. rokoch členom katolíckeho disentu, spomína na to, čo mu hovoril páter Ján Mastuliak: „Sedel s ním pol roka v Leopoldove. Mastuliak mi o Husákovi hovoril ako o človeku, ktorý akoby cítil, že jeho chvíľa ešte len príde. Napriek všetkému mučeniu bol nezlomný. V cele každé ráno cvičil, umýval sa v studenej vode.“ V base sa Husák s katolíckym kňazom ľudsky zblížil, hoci názorovo sa nezhodli: „Viedli spolu diskusie o Bohu, o marxizme... Husák mu po jednej dlhej debate povedal - nebudeme sa navzájom presviedčať, vy ste katolícky kňaz, ja som komunistický kňaz.“ Vo vedľajšej cele sedel biskup Vasil Hopko tiež s nejakým komunistom, s ktorým Husák komunikoval vyťukávaním morzeovky na stenu. A takto pomáhal sprostredkovať aj rozhovory oboch väznených kňazov. V roku 1960 Husáka prepustili z basy na prezidentskú amnestiu. Z doživotia bolo nakoniec desať rokov.
KU KORYTU!
Väcšina ľudí by po takejto skúsenosti nechcela mať s režimom nič spoločné. Ale Husák sa chcel vrátiť k moci. Tri roky po prepustení ho rehabilitovali a prijali späť do strany - najprv pracoval ako robotník, potom v Slovenskej akadémii vied. Darilo sa mu ísť hore. Pripojil sa k reformnému prúdu na čele so šéfom KSČ Alexandrom Dubčekom - situácia v Československu sa uvoľňovala. Vznikol termín "socializmus s ľudskou tvárou“. V apríli 1968 sa Husák vrátil do vysokej politiky - stal sa podpredsedom vlády a mal pripraviť zákon o československej federácii.
ZRADIL DUBČEKA
Nadránom 21. augusta však do Československa vtrhli okupačné vojská Varšavskej zmluvy. Bolo jasné, že ľudia, ktorí stáli za tzv. Pražskou jarou, sú odpísaní. Husák pochopil, že nadišiel jeho čas.
Rýchlo sa otočil Dubčekovi aj ostatným blízkym súdruhom chrbtom a o rok neskôr vystriedal Dubčeka na čele Komunistickej strany Československa. Z obľúbeného reformistu sa stal Judáš. Ako sa na tento zvrat pozerajú historici? „Aká zrada, prosím vás. On to bral ako politický zápas. Husák nemohol Dubčeka zradiť v situácii, keď sme boli obsadení okupačnými vojskami. Skrátka, iba vedel, kde je sever,“ tvrdí historik Viliam Plevza, Husákov priateľ a v posledných rokoch jeho života aj dôverník.
Historik Milan Zemko to vidí jasne: „Čo je zrada v politike? Jednoducho ho prestal podporovať. Dubček sám spravil chybu, že robil politiku, ktorá sa nedala udržať. Bolo jasné, že Moskva to nenechá len tak - Dubček pred inváziou dostal viacero jasných varovaní, ale nič neurobil, hoci vedel, v akej situácii sa Československo v rámci sovietskeho tábora nachádza.“ Husák vraj nebol Dubčekov kamarát. „Ved Dubček robil kariéru v čase, ked Husák sedel v komunistickom väzení.“ Podľa Plevzu veci treba vidieť reálne. „Každý politik má záujem podieľať sa na moci. To nemôžete zazlievať nijakému politikovi - každý z nich túži po moci. Aj Husák mal, samozrejme, takéto ambície.“
SÚDRUH NORMALIZÁTOR
Rusi potrebovali, aby sa situácia v Československu normalizovala - aby sa vrátila tam, kde bola pred rokom 1968. A vybrali si, že to urobí Husák. „Husák mal povesť najschopnejšieho politika, tí ostatní boli druhá liga,“ tvrdí Zemko. „Ponúkali sa aj iné možnosti, ale tie boli pravdepodobne ešte horšie. Husák bol zárukou, že normalizácia prebehne pokojne.“ Prvým krokom bolo zatvorenie hraníc. Husákov výrok - Hranice nie sú korzo - spravil z tisícov Čechoslovákov emigrantov.
Nadišiel čas čistiek a prenasledovania. V 70. a 80. rokoch ďalšie desaťtisíce ľudí emigrovali na Západ. Husák bol vo svojej misii úspešný - pomaly, hoci so škrípaním zubov, sa situácia v krajine normalizovala. Ľudia sa naučili „držať hubu a krok“. Husákova pozícia sa upevnila v roku 1975, keď sa stal prezidentom Československej socialistickej republiky - prvým Slovákom, ktorý sa v rámci spoločného štátu Čechov a Slovákov dostal do tejto funkcie. Husák spomedzi komunistických prezidentov vládol najdlhšie - 14 rokov.
KONIEC SÚDRUHA
Jeho kariéra sa skončila pár týždnov po 17. novembri 1989. Po tvrdom zásahu policajných zložiek proti študentskej manifestácii v Prahe a následných masových demonštráciách bolo jasné, že komunizmus melie z posledného. Udalosti mali rýchly spád - už 10. decembra Husák vymenoval novú vládu „národného zmierenia“,v ktorej boli aj bývalí disidenti a v ten istý deň podal demisiu.
Medzi tými, ktorých Husák vymenoval do funkcie, bol aj disident Ján Čarnogurský. „Bolo to zvláštne. Ešte pár týždnov predtým som bol vo väzení,“ spomína. Zavreli ho 15. augusta za protištátnu činnost a prepustili ho na prezidentskú amnestiu 25. novembra 1989.
SVEDECTVO O HUSÁKOVI
Čarnogurského s Husákom spája osobný príbeh. Jeho otec tiež pochádzal z Dúbravky a s Husákom sa poznal. V čase vojny však stál na druhej strane barikády - bol poslancom snemu za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. „Husák bol za slovenského štátu zavretý niekoľko týždnov - jeho manželka prišla za mojím otcom, či by nevedel vybaviť jeho prepustenie. Otec išiel za ministrom vnútra Šanom Machom a presvedčil ho, aby Husáka prepustili. Potom zasa po vojne Husák vybavil prepustenie môjho otca, ktorého na niekoľko týždňov zavreli,“ hovorí Čarnogurský. A keď dosluhujúci prezident podával Čarnogurskému na Pražskom hrade ruku a vymenoval ho do funkcie podpredsedu vlády, z jeho úst zaznelo: „Ja som to nebol, kto ťa dal zavrieť...“ Tiež dal pozdravovať otca. „To bolo jediný raz, čo som sa s Husákom osobne stretol,“ dodáva Čarnogurský.
KOMUNISTA DO SMRTI!
Po abdikácii to s Husákom išlo dolu vodou, dokonca ho súdruhovia opäť vylúčili z komunistickej strany.
Tí istí, ktorí mu pár mesiacov predtým oddane tlieskali. Husák sa stiahol do ústrania vo svojej bratislavskej vile a takmer nevychádzal von. Jedným z mála ludí, ktorých k sebe pustil, bol historik Viliam Plevza. Z ich rozhovorov nakoniec vznikla kniha Vzostupy a pády. „S tým, že sa jeho éra skoncila, bol úplne vyrovnaný. Bol presvedčený, že ide o politický prevrat, ktorý je výsledkom dohôd veľmocí.
Záležitosť, ktorá sa nedala nijako ovplyvniť,“ tvrdí Plevza, ktorý sa s Husákom stretával niekoľkokrát do týždna. „Trápila ho choroba - mal rakovinu. Už ťažko chodil. Mentálne však bol absolútne v poriadku.“ Husák mal k dispozícii vládneho šoféra aj limuzínu, ale nevyužíval ich. Zriedka sa odvážil vyjsť na prechádzku do blízkeho lesoparku. Na jeseň roku 1991 ho previezli do nemocnice, kde upadol do kómy a 18. novembra zomrel. „Do smrti zostal presvedčeným komunistom. Zostal verný ideám, ktorým veril celý život,“ tvrdí Plevza.
ZASLÚŽI SI TABULU?
Nová garnitúra Husákov pohreb takmer ignorovala - jedným z mála, kto mu prišiel na pohreb do bratislavského krematória, bol predseda vlády Ján Čarnogurský s predsedom SNR Františkom Mikloškom. Zožali za to kritiku, ale Čarnogurský tvrdí, že neľutuje.
„K tomu sa dodnes hlásim. Husák bol po vojne predsedom Zboru povereníkov, teda akoby môj predchodca. Desať rokov sedel v komunistickom kriminále pre obvinenia zo slovenského buržoázneho nacionalizmu, chcel väcšie právomoci pre Slovensko. Minimálne na pohreb sa takým ľuďom chodí.“
Na Husáka sa potom zabudlo. Až vlani sa k nemu vyjadril premiér Robert Fico, ktorý ocenil jeho úlohu v SNP. Husákovi rodáci z Dúbravky zašli ďalej - spolu s komunistami mu chcú odhaliť pamätnú tabuľu. Zatiaľ sa nedohodli, kde presne má byt osadená. „Myslím si, že si pamätnú tabuľu v Dúbravke zaslúži. Bol najvýznamnejším rodákom tejto obce. Husákov príbeh je rovnako dramatický a fascinujúci ako príbeh Slovenska v 20. storočí,“ dodáva Čarnogurský.
