Do funkcie hlavy štátu bol inaugurovaný 2. februára 1999, presne pred desiatimi rokmi.
Hugo Rafael Chávez Frías zastáva úrad prezidenta Venezuely od 2. februára 1999. Prívrženci vidia charizmatického ľavičiara ako advokáta rozvojového sveta a odporcu arogantnej moci Spojených štátov, jeho kritici ho považujú za socialistického diktátora. Venezuelský prezident, ktorý sa narodil 28. júla 1954 v Sabanete na juhu krajiny, pochádza z učiteľskej rodiny. Rodičia rozhodli, že syna pošlú do Venezuelskej vojenskej akadémie, kde po skončení štúdia získal diplom vojenských vied a umení. Na Univerzite Simóna Bolívara v Caracase študoval v rokoch 1989-90 politické vedy.
Dňa 24. júla 1983, na 200. výročie narodenia Simóna Bolívara, osloboditeľa Venezuely a ďalších španielskych kolónií v Južnej Amerike, Chávez v radoch armády založil Bolívarovo revolučné hnutie 200 (Movimiento Bolívariano Revolucionario 200, MBR-200) socialistického zamerania.
Členovia MBR-200 na čele s Chávezom sa 4. februára 1992 pokúsili o zvrhnutie vtedajšieho prezidenta Carlosa Andresa Peréza. Prevrat s názvom Operácia Ezequiel Zamora sa skončil neúspešne a Chávez bol na dva roky uväznený. Sám toto obdobie nazýva "väznením cti". Vo väznici sa mu podarilo nahrať na videopásku prejav, v ktorom vyzýval na povstanie. Videopásku odvysielali v noci na 27. novembra 1992 počas štátneho prevratu, ktorý zorganizovali členovia MBR-200. Aj keď MBR-200 na niekoľko minút dostalo krajinu pod kontrolu, puč sa napokon skončil neúspešne.
V roku 1994 Cháveza z väzenia prepustili. Hneď, ako sa dostal na slobodu, založil politickú stranu Hnutie piatej republiky (Movimiento Quinta República, MVR), čo bola civilná verzia MBR-200. Práve na čele MVR sa o štyri roky neskôr dostal k moci.
Víťazom prezidentských volieb vo Venezuele 6. decembra 1998 sa stal ľavicou podporovaný Chávez so ziskom 56,2 percenta hlasov, čo bol dovtedy najvyšší počet odovzdaných hlasov kandidátovi v prezidentských voľbách v krajine. Bývalý výsadkár venezuelskej armády Hugo Chávez zložil 2. februára 1999 v Caracase prezidentskú prísahu.
V rámci inauguračnej slávnosti Hugo Chávez vtedy zopakoval sľub z predvolebnej kampane, že sa vo Venezuele, juhoamerickej krajine bohatej predovšetkým na ropu, pokúsi presadiť potrebné demokratické reformy. V päťročnom pracovnom programe mladého, ambiciózneho prezidenta figurovali na poprednom mieste transformácia politických inštitúcií, redistribúcia bohatstva, plynúceho z ropného priemyslu, realizácia potrebných zmien v ústave krajiny a boj proti korupcii.
Obyvatelia Venezuely 25. apríla 1999 v referende rozhodli o zložení nového Národného zhromaždenia s tým, že v roku 2000 sa uskutočnia nové všeobecné voľby vrátane prezidentských. Noví členovia zhromaždenia, prevažne bez politických skúseností, mali za tri mesiace napísať novú ústavu, ktorá mala nahradiť Základný zákon krajiny z roku 1961. V ďalšom referende roku 1999 ju občania schválili.
V sľúbených všeobecných voľbách 30. júla 2000 bol Chávez znova zvolený za prezidenta s 60 percentami hlasov. MVR získalo 76 zo 165 kresiel v už jednokomorovom parlamente. Do volieb išiel s cieľom konsolidovať výrazný vplyv armády v spoločnosti, zlepšiť ekonomiku krajiny a bilanciu zahraničného obchodu, znížiť infláciu a vybudovať infraštruktúru krajiny.
Zamestnávatelia a odborové organizácie vyzvali 10. decembra 2001 na generálny štrajk proti ekonomickým opatreniam Cháveza. Venezuela, tretí najväčší vývozca ropy na svete, sa dostala do problémov. Boli to následky po teroristických útokoch v USA z 11. septembra 2001, keď nastala prudká zmena kurzov ropy. Vo Venezuele to vyvolalo hospodársku krízu.
Predstavitelia ropných skupín v krajine v spolupráci s majiteľmi televíznych spoločností zorganizovali proti Chávezovi 12. apríla 2002 štátny prevrat. Chávez bol zatknutý a zriadená bola nová samozvaná vláda na čele s predsedom obchodnej komory Pedrom Carmónom, ktorý 13. apríla 2002 rezignoval a moci sa dočasne ujal Chávezov viceprezident Diosdado Cabello. Po návrate Cháveza mu opäť odovzdal prezidentskú moc.
Stovky opozičných demonštrantov žiadajúcich referendum o zotrvaní Cháveza vo funkcii sa dostali 1. marca 2004 v Caracase do konfrontácie s Národnou gardou, ktorá použila proti nim slzotvorný plyn a gumené projektily. Volebný úrad Venezuely 4. júna 2004 dal definitívne zelenú pre usporiadanie referenda o prípadnom odvolaní Huga Cháveza z funkcie prezidenta.
Referendum o predčasnom odvolaní prezidenta sa konalo 15. augusta 2004. Za zotrvanie prezidenta v úrade sa vyjadrilo 58 percent zúčastnených voličov, v neprospech Cháveza bolo 42 percent dospelých obyvateľov Venezuely.
Keďže venezuelská ústava nedovolila Hugovi Chávezovi znovu kandidovať v prezidentských voľbách, parlament odsúhlasil 21. augusta 2007 dôležité zmeny ústavy, ktoré po konečnom schválení v referende umožnia prezidentovi Chávezovi stáť na čele krajiny neobmedzene dlhý čas a uskutočniť vlastnú podobu socialistickej revolúcie.
Ústavné dodatky navrhnuté samotným Chávezom schválilo v prvom čítaní všetkých 167 poslancov jednokomorového Národného zhromaždenia. Reforma predlžovala funkčné obdobie hlavy štátu zo šesť na sedem rokov a zrušila obmedzenie, podľa ktorého môže prezident zastávať úrad maximálne dve funkčné obdobia.
V najvyššom úrade by chcel Chávez zostať až do roku 2021. Jeho vyhlásenie pred tisíckami stúpencov nasledovalo rok po tom, ako voliči v referende tesne zamietli ústavnú reformu. Podľa súčasných pravidiel musí Chávez odstúpiť v roku 2012.
Tento vodca Bolívarskej revolúcie vo Venezuele je obľúbený vďaka svojim štedrým potravinovým a medicínskym programom zameraným za zlepšenie životov chudobných Venezuelčanov.
Prezident Chávez výnosom z 27. februára 2007 znárodnil všetky ropné projekty v povodí Orinoca. Podľa dekrétu museli zahraničné firmy, ktoré sú aktívne v povodí Orinoca, akceptovať vytvorenie spoločných podnikov, v ktorých má venezuelský štát väčšinu. Podriadiť sa museli spoločnosti Exxon Mobile, Chevron, ConocoPhillips, Total, British Petroleum a Statoil. Koncerny, ktoré rešpektovali dekrét, mohli zostať v krajine, ostatné ho museli opustiť. Chávez znárodnil aj elektrárne a najväčšiu telekomunikačnú spoločnosť krajiny. Pokračoval v znárodňovaní aj v auguste 2008, boli to cementárne a tiež oceliarne Sidor.
Venezuela sa 1. mája 2007 rozhodla ukončiť svoje členstvo v Medzinárodnom menovom fonde (MMF) a vo Svetovej banke (SB). Rozhodnutie sa však pokladá len za symbolický akt, ktorým sa ľavičiar prezident Hugo Chávez rozchádza s medzinárodným spoločenstvom. Od roku 1999, keď sa stal Chávez venezuelským prezidentom, jeho vláda postupne obmedzovala spoluprácu s oboma inštitúciami.
Chávez chcel zrealizovať aj polhodinový časový posun, podľa ktorého sa mala Venezuela oneskorovať za stredoeurópskym časom (SEČ) iba o 4,5 hodiny namiesto o päť. Toto opatrenie by malo podľa Cháveza kladné účinky na metabolizmus vďaka dlhšiemu pôsobeniu slnečných lúčov na ľudí, čo by im umožnilo podávať lepšie výkony v práci a v škole. Polhodinový časový posun sa z technických dôvodov odložil.
Od roku 1998 je Chávez v Latinskej Amerike tým najzúrivejším kritikom zahraničnej politiky USA a politiky voľného trhu. Na medzinárodnej scéne má za sebou aj sporné momenty. Na Valnom zhromaždení OSN raz nazval amerického prezidenta Georgea W. Busha "diablom" a na summite v Čile bývalého španielskeho premiéra Josého Maríu Aznara zasa "fašistom".
Vo venezuelskej metropole Caracas 23. januára 2009 demonštrovali tisíce priaznivcov i odporcov kontroverzného referenda, ktoré umožní prezidentovi Hugovi Chávezovi uchádzať sa o znovuzvolenie bez obmedzenia počtu funkčných období.
Chávez prisľúbil svojim priaznivcom, že vo februárovom plebiscite "zneškodní podlú buržoáziu." Súčasne pohrozil zásahom voči protivládnym demonštrantom v prípade, že dôjde k narušeniu verejného poriadku: "Ktokoľvek zablokuje cestu, prehltne množstvo (slzotvorného) plynu." Referendum o navrhovaných zmenách venezuelskej ústavy sa uskutoční 15. februára.
