Prvé vystúpenie v New Yorku
Bol to neuveriteľný zážitok. So Slovenským divadlom tanca sme hrali nejakých 10 rokov po Nežnej revolúcii predstavenie Vták ohnivák v jednom zo slávnych newyorských divadiel. Môj strach sa dal krájať na kocôčky. Nikomu zo známych, o ktorých som vedel, že žijú v tomto meste, som nestihol dať vedieť a trošku som sa bál, nevedel som, ako to dopadne. Ohlásim sa im, a potom to bude prepadák... Tu treba povedať, že som bol kedysi súčasťou folklórneho súboru Zemplín a to je niečo ako komunita. Keď ste raz v Zemplíne, priateľstvo a vzťahy ostávajú na celý život...
No a mali sme vypredanú sálu, bol som na pokraji psychického zrútenia a keď zhasli svetlá, tak sa do tej tmy ozval mužský hlas, ktorý do úplného ticha na celú divadelnú sálu, aby to bolo počuť aj vzadu, zareval: „Janču, nebuj, tu me!“ V preklade: „Jano, neboj sa, tu sme!“ Vycítil som, že sú to práve ľudia zo Zemplína, ktorí po revolúcii odišli do New Yorku. Nič mi nepovedali a asi šiesti prišli na toto predstavenie. Bol to závan domoviny, ale hlavne veľké povzbudenie. Nakoniec všetko dopadlo fantasticky, mali sme úžasnú kritiku v New York Times. Ja si však najviac pamätám na ten výkrik a na ten pocit spolupatričnosti, hrdosti a kamarátstva, ktoré pretrváva roky.
Prvýkrát otcom
Neviem, či to v mojom prípade zároveň nie je premiéra aj derniéra... Opustím to klišé, ktoré hovorí, že je to najkrajší zážitok v živote, pretože ten zážitok sa nedá k ničomu inému prirovnať. Je to niečo úplne iné než všetko to krásne, čo ma v živote postretlo. Ten moment, keď doktori to malé dajú matke hneď po narodení na bruško, ten pocit šťastia, pohľad na moju manželku Barboru, tie slzy, smiech, radosť, to je unikátne. A neopakovateľné bolo aj prvé kočíkovanie. Bolo to u nás v Ivanke pri Dunaji, na cyklistickom chodníku, ktorý vyzerá ako nekonečné mólo, a ja som mal pocit, že sa na mňa díva celý svet. Zdalo sa mi, že mám na čele napísanú tú neskutočnú hrdosť, hrdosť muža, ktorý je pyšný na svoje dieťa i ženu. Bolo to zvláštne, že taká banálna vec ako kočíkovanie môže vzbudzovať v človeku takú silnú emóciu.
Prvý neúspech
Toto je niečo, čo asi nikto nečaká... Schválne nepoviem, kde a kedy sa to stalo, no bolo to na prestížnej scéne. Mal som pocit, že som zrazu neodviedol dobrú prácu, i keď paradoxne publikum aj kritici ju prijali. Pamätám si na ten pocit, keď som to dal dokopy, díval som sa na to a uvedomil som si: Wau, toto ti, Jano, nevyšlo. Bola vo mne úzkosť, bolo mi na vracanie, cítil som bolesť, lebo som s tým už nedokázal nič urobiť. A navonok som musel pred účinkujúcimi predstierať, že je všetko v poriadku, lebo oni idú na javisko a vy ich nemôžete zneistiť. Ja som však vedel, že som neurobil tú najlepšiu prácu. Ten pocit už nechcem zažiť. Strach je tam vždy, ale dôležité je, aby ste verili vo svoju prácu. Toto bol teda môj prvý neúspech, no určite boli aj také, o ktorých neviem. (smiech)
Prvýkrát, na ktoré ešte len čakám
Veľmi čakám, teším sa a neviem si ani predstaviť tú chvíľu, keď ma môj syn spozná a ja budem vedieť, že ma spoznal. Keď povie „tata“ alebo „mama“. To je prvýkrát, ktoré je ešte predo mnou a zo všetkých prvých je asi to najkrajšie, čo príde. A verím, že príde.
