Dielo vydali v roku 1846 v Pešti a v Banskej Štiavnici stále nájdete miesta, ktoré sú späté s týmto ľúbostným príbehom. Turisti, ktorí do mesta mieria, si často ako letnú kratochvíľu vyberajú výklad na Cestičke lásky, kde im literátka Mária Petrová približuje detaily ich vzťahu.
Sprevádzanie začína pri evanjelickom lýceu, kde Sládkovič študoval a pokračuje k rodnému domu jeho múzy, kde zriadili Banku lásky. Ďalšie kroky návštevníkov smerujú do evanjelického kostola, kde sa Marína vydala a kde Sládkoviča vysvätili za kňaza, a končí pri hrobe Maríny na evanjelickom cintoríne. „Sládkovič študoval na štiavnickom lýceu 8 rokov. Bol chudobný, musel si privyrábať, a preto štúdium často prerušoval,“ prezradila Petrová detaily života literáta.
Pischlovci patrili k bohatšej vrstve, Marínin otec Pavol bol garbiarsky majster, spolumajiteľ baní, vlastnil výčap a nehnuteľnosti. V roku 1839 Sládkovičovi odporučil jeho priateľ vychovávateľské miesto v jednej z najzámožnejších štiavnických rodín, a tak sa dostal do domu Pischlovcov. „Kedy preskočila medzi nimi iskra, sa dnes už nikto nedozvie,“ dodala Petrová s tým, že ich láska sa nenaplnila. Sládkovič odišiel v roku 1840 z Banskej Štiavnice a Marína sa o 5 rokov vydala z donútenia za bohatého Juraja Gerzsöa.
Chcela spáchať samovraždu?
Marína ako 65-ročná spadla do tajchu Klinger nad Banskou Štiavnicou. Či sa jej len šmykla noha, alebo chcela spáchať samovraždu, nevieme. Nezaobišlo sa to bez klebiet a miestni o nej odvtedy hovorili ako o bláznivej.
