Človek by pri pohľade na vás nepovedal, že ste vlani takmer prišli o oko. Ako ste na tom?
- Výborne. Mala som obrovské šťastie, kde a ako ma puk trafil, lebo to nebolo pár centimetrov, ale milimetrov od oka. To bol až zázrak. Navyše som bola v rukách tých najväčších odborníkov. Pánovi doktorovi Stebelovi budem navždy vďačná za to, ako zvládol operáciu tej vnútornej zlomeniny očnice. Mala som tam totiž nepríjemne zacviknuté očné svaly a nervy. On mi zachránil môj životný osud. Že môžem žiť a fungovať tak, ako predtým.
Verili ste aj napriek rozporuplným vyhliadkam, že sa vám rana zahojí tak rýchlo?
- Bolo to niečo neuveriteľné. Regenerácia bola skutočne raketová. Aj vďaka nej som nepotrebovala žiadnu plastickú operáciu a dnes už nie je takmer nič vidno. Na jazvu si už dávam len taký špeciálny gélik.
Pociťujete aj nejaké obmedzenia z hľadiska hybnosti alebo zraku?
- Na to pravé oko vidím oveľa horšie, a ak sa pozerám len ním, mám to trošku rozmazané. Keď sa však zahľadím oboma očami, je to v poriadku.
? Nevytvoril sa vám v podvedomí nejaký blok?
- V tej známej ružovej prilbe sa teraz cítim tisíckrát bezpečnejšie. Ale priznám sa, že sa sem-tam medzi striedačkami a v priestoroch okolo plochy aj trošku skrývam.
Ste s chalanmi z osudného stretnutia ešte v kontakte?
- S Bystričanmi ani nie, no Popradčania sú veľmi zlatí. Po zranení sa mi ozvali prakticky všetci, vrátane ich trénera, že mi držia palce.
Viete, čo sa stalo s pukom, ktorý narobil šarapatu?
- Áno. Brankár Tomáš Vošvrda ma potešil tým, že mi ho kustódi údajne odložili na pamiatku. Dovtedy som totiž mala pripravenú takú vtipnú formulku, že sa roztrieštil o moju tvrdú hlavu.
Stretávame sa na golfe. Vraj ste mu totálne podľahli...
- Veru hej. Bola som presne ten typ človeka, ktorý si dlho myslel, že je to šport pre zbohatlíkov, jazdí sa tam na autíčkach, veľa sa pije a fajčí. Keďže som bola zvyknutá robiť atletiku, tenis, lyžovanie, nebrala som golf za niečo vážne. Dlhé roky som ho odsudzovala, až som jedno leto dostala na narodeniny poukážku na kurz. Po ňom sa to všetko zlomilo.
Chytilo vás to hneď, alebo to išlo postupne?
- Hneď, už od prvého tréningu! Začala som stále viac spoznávať nové ihriská a najmä hrávať. Prvý polrok len s otcovými palicami, aby som zistila, či ma to bude baviť. Pod vianočným stromčekom som si potom našla vak už aj s dámskymi.
Čo vaše silné stránky a slabiny?
- Mám rýchly švih, čo znamená, že mám na rekreačnú nadšenkyňu pomerne dlhé údery. Navyše mám ešte z čias aktívneho športovania super kondičku a fyzičku. Zlepšiť musím náprah, ktorý mám až priveľký.
Teraz si vás vzal do parády kouč slovenskej reprezentácie Andrew Malley. Aký je?
- Je úžasný. Jeho kreatívny prístup, zaujímavé metódy a užitočné rady mi určite pomôžu stať sa lepšou hráčkou. Obdivujem ho a verím, že ho nesklamem.
Čo by ste chceli na gríne dosiahnuť?
- Mám veľa golfových snov! Napríklad mať raz singlový hendikep. Teraz mám 19,9. Vyžaduje si to však obetovať tomu veľa času, makačky a turnajov. Hádam sa mi to podarí. Určite to totiž nie je niečo nedosiahnuteľné.
Prirodzený talent
Žiačiková aktuálne trénuje pod vedením britského kouča Andrewa Malleyho, ktorý má pod palcom aj slovenských reprezentantov. „S Barbi som veľmi spokojný. Je vysoká, flexibilná a je vidieť, že už má nejaké základy a dobrú koordináciu pohybov. Teší ma aj to, že je príjemná, učenlivá a prispôsobivá. Som presvedčený, že ak zapracujeme na technike a zopár drobnostiach, bude sa zlepšovať. Pokojne môže o pár mesiacov dosiahnuť singlový hendikep. To by bolo super!“ povedal pre Nový Čas.
