Paviel Rochnyak: Slovensko môže byť na mňa hrdé!

Kaderník z Ukrajiny sa však vidí úplne inak. Ako? Čo si myslí o sebe a o Slovákoch?

Čitatelia Nového Času vás označili za najhlúpejšiu slovenskú celebritu. Čo na to hovoríte?
Človek, ktorý v dvadsiatich rokoch príde na Slovensko z Ukrajiny a za tri roky dokáže to, čo ja, nemôže byť hlúpy. Možno mám blond vlasy, ale hlupák nie som.

Prečo si ľudia myslia opak?
Viem, že nie som každému sympatický. Ale 80 percent ľudí ma má veľmi rado. Zastavia sa, podajú mi ruku...

Neuškodila vám účasť v šou Aha - dvaja v tom?
Priznávam, že som sa rozhodoval veľmi ťažko, či tam mám ísť. Markíza ma dlho prehovárala, lebo nevedeli nájsť takého zaujímavého „týpka“, ako som ja. Ale nakoniec som si povedal - mám 23 rokov, tak prečo si neurobiť psinu? Nemám 40 rokov, aby som sa musel brať vážne.

Zlákali vás peniaze?
Určite by som zo seba nerobil hlupáka zadarmo.

Neprekáža vám, že sa na vás ľudia teraz smejú?
Nesmejú sa na mne, ale na tých situáciách. Je to stret obyčajného „sedláka“ s človekom z mesta. Nezabudnime na to, že ja som výborný herec. Viem zahrať hocičo, na Ukrajine som viedol školské divadlo, hral som aj v jednom seriáli a v reklamách. Jednoducho mám herecké schopnosti, to nemôžem utajiť. Ale keby som chcel, tak zvládnem všetku tú robotu, ktorú v šou robím, úplne v pohode. Mám ruky, mám fyzickú silu. Kedysi som športoval...
Športoval?
Plával som. Ako žiak som na Ukrajine získal viacero ocenení. Okrem toho som behával. Otec vždy sníval, že budem športovcom a dostanem sa na olympiádu. Fyzickej roboty sa teda nebojím.

V televízii to tak nevyzerá.
To je zámer relácie. Je to šou, ktorá sa predáva, ľuďom sa to páči.

Ľudia si myslia, že ste taký...
Lebo to dobre hrám, som super herec. Mám to v krvi.

Videli sme, ako ste pohrdli obedom za 89 korún a radšej ste si kúpili sushi za 1 500.
Opakujem, je to šou. V televízii nikto nie je prirodzený. Ja v tejto šou hrám to, čo tam potrebujú mať. V skutočnosti som úplne iný. Obedujem ako každý v Starom Meste - menu ma stojí 150 korún.

Ale na kozmetiku si potrpíte viac ako ostatní muži.
Boli by ste prekvapený, že každý muž v šoubiznise má nejaký krém, chodí na kozmetiku, dá si pleťovú masku. Každý chlap v televízií je pripudrovaný, má na sebe tonu mejkapu. Nie som teda jediný. Každý muž, ktorý je na verejnosti, sa o seba stará. Berte to už ako štandard.

No ale vy máte v perách napichaný botox.
Kto povie, že si dá botox do pery, nie je vzdelaný človek. Botox umŕtvuje, kto si ho dá do pery, ovisne mu huba a nebude nič cítiť. Je to hlúposť.
Za druhé, botox nemám v žiadnej časti svojej tváre! Vôbec to nepotrebujem, mám mladú pleť. Takéto plné pery mám od prírody. Nemám na sebe nič umelé. Ja som totiž na bio veci.

Na Slovensko ste prišli pred tromi rokmi. Prečo?
Môj otec je Slovák, narodil sa tu, ale Slovensko si veľmi nepamätá. Odsťahovali sa, keď sa jeho mama vydala za Ukrajinca. Na Slovensko ma to ťahalo, mal som tu lásku. Tak som jednoducho prišiel a som tu.

Ako sa neznámy ukrajinský chalan stal uznávaným kaderníkom na Slovensku?
Už ako dieťa som sa zaujímal o módu. V 14 rokoch som sa začal zaujímať o účesy. Keď som mal 15, začal som kamarátke pomáhať v kaderníckom salóne. Po dvoch rokoch strednej školy som už išiel robiť do kaderníctva. Popri tom som študoval Školu vysokého umenia.

To je aká škola?
Kadernícka. Tam som mal okrem toho aj psychológiu, históriu, správanie, maľovanie, biznis, matematiku... – takáto škola je len v Rusku a na Ukrajine a na Západe má kredit vysokej školy. V 16 rokoch som potom vyhral veľkú kadernícku súťaž v Kyjeve. Stal som sa najmladším majstrom Ukrajiny v účesoch. Dokonca som dostal medailu od prezidenta. Na Ukrajine som známy, najviac v meste Vinica v centrálnej časti krajiny, odkiaľ pochádzam. A nevidím nič zlé na tom, keď sa pochválim svojimi úspechmi. Chcem slovenskému národu ukázať, že nie som len kaderník, ktorý sem prišiel a zrazu sa tvári dôležito.

Neverím, že na Slovensku sa vám len tak otvorili dvere.
Keď som prišiel do Bratislavy do salónu, kde som začínal, ukázal som šéfovi svoje ocenenia a on mi povedal: Paviel, prečo ste prišli na Slovensko? Prečo ste s týmto životopisom nešli do Paríža alebo do Londýna? Tu nemáte čo robiť, tu nič nedosiahnete. Ja som sa však nahneval a zostal som. Ja som bol vždy odvážny chlapec a išiel som si za svojím.

Ako ste sa uchytili?
Všetko sa to začalo pri prvej zákazníčke, ktorá ma odporúčala ďalším. Zrazu to išlo ako vlak.

Ako sa k vám človek môže dostať?
Pracujem v klubovom kaderníctve, ktoré má svoju stálu klientelu. Kontakt na nás nie je voľne dostupný. Bojíme sa, že by sa hlásilo tak veľa ľudí, že by sme ich museli odmietať.

Koľko stojí účes od vás?
Nepoviem, ale v porovnaní s ostatnými sú naše ceny dostupné. Nie sme najdrahší na Slovensku. Chodí k nám veľa prominentných dám, bohatých, ale aj chudobných.

Ale to hádam nie...
Áno, aj ľudia, čo dostávajú desaťtisíc mesačne. Nasporia si a raz za pol roka prídu. Niekedy tiež strihám aj zadarmo - napríklad choré deti v nemocniciach.

Asi aj vás čakajú zlé časy, je tu finančná kríza.
To ja nikdy nebudem cítiť. Ľuďom bude vždy záležať na tom, aby dobre vyzerali. Je to droga. Ako podnikateľ som sa zľakol, ale myslím, že Slovensko to veľmi nepocíti. Ľudia musia všetky peniaze doniesť do banky kvôli euru, preto peňazí bude na Slovensku dosť.

Ani vy ich asi nemáte málo...
Nehovorím, že nemám peniaze. Ale nie som ani multimilionár. Chcel by som sa však opýtať, koľko ľudí na Slovensku v mojom veku podniká, koľkí sú spokojní so svojím životom a majú dva byty?! Som presvedčený, že väčšina slovenských chlapcov v mojom veku nemá robotu, alebo dokonca chodia po ulici a zbierajú ohorky od cigariet. Na to, aby človek v mojom veku niečo dosiahol, treba makať. Ten, kto nechce pracovať, bude sedieť na zemi pod Michalskou bránou a žobrať. Jeden pán, bezdomovec, tam vysedáva a stále pýta peniaze. Dával som mu 50 korún alebo aj 100. Raz som prišiel k nemu a opýtal sa ho: Vy máte problémy so zdravím? On, že nie. Tak som povedal: Postavte sa a pracujte! Viete, kam ma poslal?!

Za tri roky, čo ste tu, ste Slovensko spoznali. Čo sa vám u nás nepáči?
Nepáči sa mi, že tu sa neodpúšťa úspech. Keď je niekto úspešný, hneď naňho všetci útočia. Keď chodím do zahraničia, všetci sa čudujú, odkiaľ som prišiel. Do Paríža alebo inde totiž nikdy žiaden slovenský kaderník neprišiel. Slovensko preto môže byť hrdé na Paviela Rochnyaka, že ho reprezentuje.