„Je to taká zaujímavá situácia. Svetielkujúce oblaky totiž vznikajú vďaka tomu, že sa do vyšších vrstiev atmosféry dostáva čoraz väčšie množstvo vlhkosti. Jej zdrojom je práve jeden z hlavných skleníkových plynov, metán. To, že v mezosfére množstvo vody rastie, má teda bezprostredný súvis s klimatickou zmenou,“ vysvetlil v rozhovore pre agentúru SITA. Svetielkujúce oblaky v skutočnosti tvoria milióny malých ľadovcových častíc vznikajúcich kondenzáciou vodnej pary.
„Nosičom, na ktorom sa voda skondenzuje a vytvorí sa ľadový kryštálik, je čiastočka sopečného alebo iného popola,“ priblížil Pecho. Viditeľné ľudskému oku sú vďaka slnečným lúčom, ktoré sa od kryštálikov odrážajú. „V mezosfére sa inak vyskytujú stále, len ich našim okom počas väčšej časti roka nezachytíme, pretože nie sú osvetlené slnkom,“ uviedol klimatológ.
Napriek tomu, že frekvencia ich výskytu globálne narastá, na Slovensku si pohľad na ne budeme môcť vychutnať už len pár dní. „Teraz sa totiž začína severná pologuľa od slnka pomaly odkláňať, bude sa znižovať azimut západu slnka a severovýchodný a severozápadný horizont už nebude tak presvetlený, takže u nás tento jav už veľmi vidieť nebudeme. Na Slovensku sú najlepšie viditeľné od letného slnovratu zhruba do polovice júla, ideálne, pokiaľ ich sledujete na miestach s jasnou oblohou a čistým vzduchom. Na severnej pologuli bude však tento jav naďalej celkom častý, častejší ako býval doteraz,“ ozrejmil Pecho. „Kvôli suchu a zmene klímy teda nebudeme mať vodu, ale budeme mať krásne oblaky...,“ zavtipkoval.
Noctilucenty sú veľmi tenké oblaky vyskytujúce sa v hornej časti mezosféry vo výškach od 75 do 90 kilometrov. Po prvý raz boli objavené v roku 1885. Prejavujú sa striebristo-šedým až namodralým svetielkovaním na tmavom pozadí nočnej oblohy. Pozorované bývali dosiaľ len vzácne, na území strednej Európy najčastejšie od polovice júna do polovice júla. Pohybujú sa spravidla z východu na západ rýchlosťou od 50 do 250 m/s. V Prahe ich po prvý raz sledoval český geofyzik Václav Láska 10. júna 1885. Systematickým pozorovaním týchto oblakov sa však zaoberal najmä nemecký astronóm Otto Jesse, ktorý ich po prvý raz aj odfotil.
Vedci kedysi predpokladali, že nočné svietiace oblaky sú zhluky častíc vulkanického alebo kozmického prachu. V roku 1965 však Sydney Chapman a P.C. Kendal publikovali novšiu hypotézu, podľa ktorej ide o kryštáliky ľadu vznikajúce sublimáciou vodnej pary, ktorá sa vytvára priamou syntézou z atmosférického kyslíka a vodíka pod vplyvom veľmi krátkych dĺžok zo spektra slnečného žiarenia alebo sa vodná para do hornej mezosféry dostáva zdola turbulentnou difúziou. Svojím tvarom sú nočné svietiace oblaky buď závojovité alebo tvoria rôzne široké pásy s chuchvalcovitou či vlnovou štruktúrou vynikajúcou najmä na fotografiách.
