Vďaka jej nenapodobiteľnému smiechu si energickú herečku mnohí nevedia predstaviť v inej než komediálnej úlohe. Lenže Marta Sládečková (61) vraví, že najväčšie ocenenia dostala za dramatické roly. O tom, prečo ju režiséri obsadzujú do postáv zvodkýň, čo jej prekážalo na frajeroch a na koho sa môže vždy spoľahnúť, porozprávala v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Vyzeráte skvelo, čo pre to robíte? Môže za to kozmetika alebo genetika?
Našťastie, je to genetikou, lebo na kozmetiku do salónu veľmi nechodím. V tomto smere som dosť lenivá. Ale keďže v divadle, vo filme aj v televízii si na tvár dávame veľa mejkapu, pred spánkom sa vždy dôkladne odlíčim a tvár si nakrémujem. Za roky som si na sebe otestovala, ktoré krémy mi robia dobre. Teraz napríklad používam arganový olej a okolo očí opunciový. Naučila som sa, že nie všetko najdrahšie je aj najlepšie.
V zložení kozmetických prípravkov sa asi vyznáte, veď pôvodne ste chceli študovať chémiu. To je dosť odlišné od herectva. Prečo ste si to rozmysleli?
Mám o dva roky staršiu sestru, ktorú som odmalička veľmi obdivovala a vo všetkom kopírovala. Ľubika išla na gymnázium - ja tiež. Ľubika išla na chemicko-technologickú fakultu, aj ja som si podala prihlášku na rovnakú fakultu. Lenže ťahalo ma to aj k herectvu, tak som sa prihlásila aj na VŠMU. Talentové skúšky na herectvo boli už v marci a prijali ma. Na ďalšie prijímačky som teda už nešla, hoci v chémii som bola veľmi zdatná.
Herectvo vám pristane. Ten typický „sládečkovský humor“, ako ho poznáme napríklad zo Susedov a z Hornej Dolnej, sa asi nedá naučiť. Ktorá postava vám je bližšia – uletená Sladká alebo učiteľka Frlajzová?
Ťažko povedať, to je, ako by ste mali určiť, ktoré dieťa je vám bližšie. Susedia sú pre mňa obrovská srdcovka aj preto, že som tam prvýkrát dostala rolu v sitkome. Postavu Marty Sladkej som si od začiatku užívala a trvá to už veľa rokov. Keď mi ponúkli opäť komediálnu rolu v Hornej Dolnej, vedela som, že ju musím zahrať úplne inak, aby sa postavy v ničom nepodobali. Našťastie, kým Sladká je naozaj poriadne uletená, učiteľka Zdenka je aj prísna a vzbudzuje rešpekt.
Seriáloví Susedia sú zjavne zohratá partička. Môžete si dovoliť postavu Marty Sladkej kreovať aj trochu podľa seba, alebo sa musíte prísne držať textu v scenári?
Sme zohraný tím. Každý z nás je tak špecificky vyčlenený, že už vieme, čo máme hrať. Občas môžem urobiť niečo aj podľa seba, ak si myslím, že takto by mohla Sladká reagovať. Peter s Andym sú veľkorysí, dovolia mi to. V obnovených Susedoch sa moja postava Sladkej vrátila z Ruska, kde žila desať rokov s bohatým oligarchom. Keď jej muž zomrel, vracia sa späť ako bohatá vdova. Kostýmová výtvarníčka mi navrhla biely outfit a skombinovala ho so zlatými doplnkami. Ja som si sama navrhla účes. Najprv to bol účes à la Tymošenková, potom som si vymyslela dve „bombule“ na hlave. Aj niektoré ruské slová som si pridala do textu.
Vyrastali ste v období, keď bola ruština v škole povinná. Dohovoríte sa ešte týmto jazykom?
Keď som chodila do školy, na ruštinu sa v tom čase kládli vysoké nároky. Aj po toľkých rokoch zisťujem, že stále z nej veľmi veľa viem. S angličtinou to už bolo úplne iné, tú som sa učila, len aby som mala dobrú známku. Vtedy, za socializmu, asi málokto predpokladal, že raz sa nám zídu aj iné jazyky. Po vysokej škole sme chodievali s divadlom na zájazdy do Ruska, takže som ruštinu mohla zužitkovať.
Na povestné zájazdy do Sovietskeho zväzu spomínajú aj po rokoch mnohí umelci. Vraj tam bývalo veľmi veselo...
To si ani neviete predstaviť, aké to tam vtedy bolo! Na jednej strane sme tam chodili neradi, ale na druhej strane sme vedeli, že budeme mať veľké diéty a užijeme si tam šampanského, koľko budeme chcieť. V tom období tam bola navyše jedna typicky ruská zvláštnosť. Prišli ste do hotela, uložili ste si veci do skrine a už večer prišla za vami pani, ktorá vám upratovala izbu a pýtala sa, či by som nepredala sveter, rifle či tričko. Za akúkoľvek sumu! Rozobrali nám doslova celý šatník. Nosili sme tam potom v kufroch oblečenie, lebo už sme vedeli, že to v Rusku predáme. Ja som rada štrikovala, tak som vždy vzala so sebou kopec svetrov. Rusky mi ďakovali, tešili sa, že majú drahé tuzexové svetre! (smiech)
Hoci vás ľudia majú z televízie zafixovanú ako komediálnu herečku, v divadle hráte často vážne roly. Vraví sa, že ťažšie je diváka rozosmiať ako rozplakať. Čo vám ide ľahšie?
Moje domovské Divadlo Astorka je repertoárové, kamenné divadlo, v ktorom hrám nádherné dramatické postavy. Najväčšie ocenenia som dostala práve za dramatické úlohy, za ruskú klasiku. Mojou srdcovkou bola napríklad postava Jeleny Andrejevny v Čechovovej hre Ujo Váňa. Stalo sa mi, že za mnou po predstavení prišiel divák a povedal, že zámerne sa prišiel pozrieť do Astorky, aby ma videl v inej než komediálnej úlohe. A zložil mi poklonu za dramatickú postavu. Aktuálne však hrám Titaniu v hre Sen noci svätojánskej, čo je zas komediálna rola. Aj keď robím pre agentážne divadlá, teda také, ktoré nemajú stály herecký súbor, tak si ma vyberajú prevažne do komediálne ladených úloh.
Hráte radšej kladné alebo záporné postavy?
Vždy som hrávala mrchy, zvodkyne či milenky. Nikdy som si to špeciálne neuvedomovala, ale keď som potom dostala veľkú rolu v dabingu, a aj tá bola mrcha, povedala som si, že to asi nie je náhoda.
A v skutočnosti ste aká – tiež mrcha a zvodkyňa?
Nie, v súkromnom živote som bola vždy skôr také chlapčisko. Vyrastala som v Trenčíne, kúsok od zimného štadióna. Trénovala som krasokorčuľovanie a hrala som hokej s chalanmi na dvore. S kolegami sa viem porozprávať o hokeji aj o futbale, lebo ten kus chalana vo mne zostal. Chodila som medzi skautov, kde boli samí chlapci a my dve so sestrou. Okrem toho, otec bol dôstojník, takže s vojakmi som bola jedna ruka.
Tak to ste boli ako ruža medzi tŕňmi!
Nebrala som to tak, bola som vždy živel. Kým sestra sa vydala a má dvoch veľkých synov, moja cesta sa ubrala iným smerom... Takto ma brali aj rodičia, netlačili na mňa, aby som sa vydala a mala deti. Teším sa zo synovcov, mám ich veľmi rada. No nie som klasická teta, ale skôr kamarátka.
Dnes je bežné, že ľudia nežijú v manželstve, ale zotrvávajú roky v partnerskom zväzku, prípadne single. Vyhovuje vám status slobodnej ženy?
Nikdy som to tak nevnímala, lebo vlastne som nikdy nebola single. Vždy som mala pevný vzťah a nikto nemohol vedieť, či sa neskončí vydajom. Zo srandy hovorím, že keby som si zobrala tých, o ktorých som si myslela, že by sa to mohlo skončiť manželstvom, tak som už trikrát rozvedená! (smiech) Takže som veľmi dobre urobila, že sme to s partnermi ustáli a hoci sme sa rozišli, dodnes som so všetkými kamarátka. Možno aj to je ten chlapčenský pohľad na veci – že nie som urazená a ješitná. Možno aj preto, že rozchody som iniciovala ja.
Čo bolo dôvodom, že si žena v zrelom veku povie: Stačilo, rozchádzam sa!
To k tomu spelo postupne. Až na jedného som mala mladších frajerov a priznávam, že som pri nich mala na ružiach ustlané. Boli však na mňa takí dobrí, že mi to šlo na nervy. (smiech) Mama jedného vedela zohnať vtedy úzkoprofilový mohér a ja som len tak medzi rečou spomenula, že by som si chcela uštrikovať mohérový pulóver. Na druhý deň mi frajer priniesol štyri obrovské balíky mohéru v rôznych farbách! Teraz preženiem, ale mala som pocit, že keby som išla okolo zlatníctva a upozornila na prstienok vo výklade, ktorý sa mi páčil, na druhý deň mám doma polovicu klenotníctva!
Ale veď to neznie zle... Čo by za to niektoré dali!?
Spočiatku mi to lichotilo, ale po čase mi vadilo, že sme robili väčšinou to, čo som navrhla ja. Možno je to pre niekoho nepochopiteľné, ale myslím si, že vzťah musí byť trošku rovnocenný.
Viete, ako sa vraví - keď je koze dobre, ide na ľad tancovať...
No presne! Potom som sa zahľadela do partnera z hereckej brandže, a ten bol úplne iná nátura. Bol príliš dominantný, čo ma spočiatku bavilo. Len potom som zistila, že bol tak trošku klamár a popri mne viedol aj iný život. Kým sme sa rozišli, žili sme istý čas v štádiu - ani spolu, ani bez seba. Nefungovalo to a už by som taký vzťah nechcela zažiť.
Ale nezostali ste sama...
S terajším priateľom Dodom sme spolu od roku 1993. Po jedenástich rokoch sme sa rozišli, no potom sme sa dali opäť dokopy. Od začiatku to bol vzťah, ktorý sa vyvíjal úplne ináč ako tie dovtedajšie. My sa vlastne ani nemôžeme rozísť, lebo máme spolu už druhého psa, a to je vážny záväzok. (smiech) Robí mi manažéra, stráži mi agendu, chodievame spolu na chalupu, na nákupy... Spĺňa všetky kritériá, je veľmi galantný, vyrovnaný a rozhľadený muž. Vyhovuje mi asi aj preto, lebo sa narodil v rovnakom znamení ako ja, obaja sme vodnári.
Ste spolu už viac ako štvrťstoročie, spĺňa všetky vaše kritériá. Nechcete na tom niečo zmeniť?
Vodnár je znamenie, ktoré potrebuje voľnosť. Najhoršie urobíte, keď ho zviažete. Sme niečo ako „kamaláska“. Mám ho v srdiečku a ani jeden z nás nemáme ambíciu hľadať si niekoho iného. Máme spoločný humor, a to je vzácnosť. Už som sa presvedčila, že keď sa dvaja nesmejú na tých istých veciach, tak to nemôže fungovať. Voláme si s Dodom trikrát denne, keď sa mi hocičo stane, je prvý, kto mi pomôže, kto všetko zariadi. Dôverujem mu, vybaví aj nemysliteľné. Takže mu odpúšťam to, že nie je zručný. Kúpili sme si na Myjave chalupu a ak treba niečo urobiť s plotom alebo s bráničkou, je mi jasné, že to nezačne montovať, no o dvadsať minút je tam rota chlapcov, ktorí to urobia.
