O tom, čo všetko v ňom prežil, ako si spomína na začiatky v Slovenskej televízii, na filmovanie, ale aj o tom, ako vníma dnešný svet, kult mladosti a život na Slovensku, otvorene porozprával pre Nový Čas Nedeľa.
Na nedostatok práce sa sťažovať nemôžete, pretože v umeleckej brandži ste stále žiadaný. Ako trávite voľný čas?
Čítam, odpočívam, pozerám televíziu, hrám sa s vnúčatami. Tak trávim čas, keď mám voľno.
Čo si rád pozriete v televízii?
Rád sledujem športy, ako sú futbal a golf, a mojím obľúbeným programom je Súdna sieň.
Slovenská televízia oslavuje 60. výročie spustenia svojho vysielania. V tom období ste mali 16 rokov. Ako si na to spomínate, bola to udalosť, o ktorej sa všade hovorilo?
Neznamenalo to nič, pretože televízor skoro nikto nemal. Až neskôr pribúdali. Aj u nás v bytovke mali televízor naši susedia a potom večer k nim chodil pozerať televíziu celý dom. (Smiech) Možno to neskôr aj oľutovali... Vlastniť v tom čase televízor bola výnimočná vec, nie ako dnes, keď je súčasťou zariadenia domácností aj hotelových izieb. V tom období sme si ani neuvedomili, že niečo také ako televízia vzniklo. Trvalo to pár rokov, kým sa presadila a udomácnila.
Takže nebolo to ako v starých filmoch, že pred výkladom obchodu s televízormi sa tlačila hromada nadšencov a sledovala vysielanie?
Zrejme nejaký bol aj vo výklade a ľudia chodili pozerať televíziu najmä vtedy, keď boli športové prenosy.
Keď začala Slovenská televízia v roku 1956 vysielať, bolo na celom Slovensku iba 500 televízorov. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch to totiž nebol lacný špás. Vy ste si ho kedy kúpili?
Prvý televízor som mal až ako 25-ročný. Predtým som sa chodil pozerať televíziu k Julovi Satinskému. Oni doma televízor mali.
Utkvel vám v pamäti z tých čias nejaký program?
Nič okrem toho, že televízory mali malé obrazovky, takže keď človek sedel ďaleko, málo z vysielania videl. Obraz bol nekvalitný, stále prerušovaný poruchami...
Vtedy ste ešte ani netušili, že sa raz na obrazovke objavíte aj vy....
Ešte predtým, než som po VŠMU nastúpil ako dramaturg do televízie, som tam recitoval báseň Pavla Horova Kysuce, s ktorou som vyhral Hviezdoslavov Kubín. Mohlo to byť niekedy na jeseň v roku 1957 a vysielalo sa naživo z televízneho štúdia na Kamzíku. Mal som sedemnásť rokov a videlo to možno 500 ľudí, ktorí televízor mali. (Smiech)
Ako si spomínate na obdobie v televízii, keď ste v nej začali pracovať?
Začal som tam robiť v roku 1964. Televízia už bola rozbehnutá, už mala viac televíznych divákov a už to aj viac znamenalo, keď sa v nej človek objavil. Už vtedy, a to je u nás tradícia, boli problémom zábavné programy, predovšetkým silvestrovské. Akosi nešlo vytvoriť taký, aby boli všetci spokojní. Kameň úrazu bol v tom, že celoročnú prácu televízie hodnotili nadriadené politické orgány a tiež diváci, podľa toho, ako sa vydaril televízny silvestrovský program. Ten sa obyčajne nevydaril, takže hneď prvého januára sa začal pripravovať nový silvestrovský program a ten sa zase koncom roka nevydaril. Nejako to nevychádzalo. (Smiech)
