Po tom, ako v apríli opäť prišla o svoje vytúžené dieťa, neoblomne kráča ďalej a stále túži po bábätku. Otvorene o tom prehovorila pre Nový Čas Nedeľa.
Na naše stretnutie prichádzate aj s vašou parťáčkou, dcérkou Romankou (12). Užívate si spolu jej školské prázdniny?
Áno. Ešte z detstva mám zaužívané, že nikdy sme netrávili leto na jednom mieste. Neviem, ako to naši rodičia zvládali s peniazmi, lebo podľa mňa ich mali veľmi málo. Teraz v tejto cestovateľskej tradícii pokračujeme aj s mojou dcérkou. Náš deň sa teda začína otázkou: Mami, kam dnes pôjdeme? (Smiech) Preto sa toto leto chystáme spoznávať Taliansko a Chorvátsko. Zatiaľ sme si len ceruzkou zakrúžkovali miesta na mape, kam by sme sa chceli ísť pozrieť.
Keď hovoríme o detstve, vy ste už od šiestich rokov pobehovali po pľaci, kde ste nakrúcali s hereckými esami, ako sú Zdena Studenková (62) či Marián Labuda (71). Ako si na toto obdobie spomínate?
Vtedy som to tak nevnímala a bolo mi to jedno. Došlo mi to až neskôr, keď som sa prihlásila na herectvo, a niektorí sedeli v komisii a ja som mala pred nimi niečo zahrať. Prišlo mi to veľmi zvláštne. Prečo by som mala pred nimi niečo hrať, keď ma už poznajú? Preto som sa nakoniec rozhodla, že nechcem študovať herectvo. Odmietala som sa nechať okresávať ako socha a mala som chuť robiť si svoje vlastné projekty. Ale pán Labuda, pani Studenková alebo Štefan Kvietik boli pre mňa vždy top osobnosti Slovenska.
Vaša kapela Susie Haas band či Divadlo Haaf sú síce populárne, ale predsa len asi vás nedokážu uživiť.
Nerobím to pre peniaze, ale aby som sa mohla realizovať. Je to pre mňa vysoká škola života. Mojou chlebovkou sú seriály. Nakrúcajú sa rýchlo, nestihnem si to ani uvedomiť a na druhý deň už musím vedieť nové texty. Bavia ma, lebo mám veľmi dobrú pamäť a je to pre mňa zasa iná skúsenosť. Zarobím si, ale ten zárobok aj tak vždy vložím do svojho divadla a kapely. A, samozrejme, robím aj iné veci, ktoré ma uživia, napríklad píšem články do časopisov ako osveta o diabetese. Píšem svoje postrehy a príbehy zo života. Ako napríklad teraz, keď sa mi stalo, že som v aute za volantom držala inzulínovú pumpu a zastavili ma policajti, lebo si mysleli, že som držala v ruke telefón.
A pritom ste na ňu odkázaná, pretože už 27 rokov žijete s cukrovkou. Ako ste to nakoniec mužom zákona vysvetlili?
Z diaľky tá pumpa skutočne vyzerá ako starší mobilný telefón. Musela som sa teda obhajovať a bola to veľmi vtipná situácia. Nakoniec som z výstrihu vytasila inzulínovú pumu a ukázala ju policajtom. Tí ma poučili, že počas šoférovania nesmiem nič držať v ruke.
Vždy ju nosíte v podprsenke? Prepáčte, ale ako vám tam drží, aby ste ju nestratili?
Áno. Pumpa má štipec a nosím ju stále so sebou. Keď mi náhodou príde zle, vytiahnem ju a použijem. Často ma pozývajú na nejaké spoločenské akcie, nie vždy sa mi tam chce ísť, ale keď idem, nemám pumpu reálne kam schovať. Väčšinou si ju teda pripínam opaskom okolo stehna, alebo ju nosím ako technologický šperk na šatách.
Poďme však späť k vašej práci. Naposledy ste zarezonovali v jojkárskom Paneláku po boku Romana Luknára (51). Ten si zahral vášho manžela s komplikovanou povahou, ktorému robilo problém byť verný. Takého muža by ste doma asi nezniesli...
Roman je v realite úplne iný. Na pľaci som mala pocit, že hrám šesť hodín s bláznom, ale bola to zábava. No taký vzťah by som si nevedela predstaviť. Som totiž rovnako dominantná a asi by sme sa doma navzájom udierali parohami, keby sme si každý dokazovali svoju pravdu. (Smiech)
Ako ste s Romanom Luknárom vychádzali na pľaci? Mali ste si čo povedať aj v súkromí?
Dodnes sme v kontakte. Roman je aj mimo kamier mojím kamarátom, a keď sa mi niečo zlé udeje, je prvý, kto zavolá a vyjadrí svoju podporu. Vždy mi pomohol. Aj keď som bola vážne chorá, stál pri mne a povzbudzoval ma. Môžem sa mu vyžalovať úplne so všetkým a mám k nemu absolútnu dôveru. Ale ďalej o ňom nebudem hovoriť, aby som nevyzradila, aký je super. (Smiech)
Smutná správa vás postretla aj v apríli, keď vám doktori pri rutinnej prehliadke oznámili, že ste prišli o bábätko. Ako túto ťažkú situáciu zvládate? Ste typ človeka, ktorý sa uzatvára do seba a chce byť sám, alebo sa potrebuje o svojom probléme zhovárať s okolím?
Vidíte, aj vtedy mi Roman vyjadril podporu! V tom čase som nemala chuť chodiť von medzi ľudí, potrebovala som pokoj. Až teraz som vonku, keď zasvietilo slnko. Som typ, ktorému nerobí problém rozprávať o svojich problémoch, no nechcem sa s nimi deliť s celým Slovenskom.
Rovnaký osud zastihol pred tromi rokmi aj moderátorku Adelu Banášovú (35). Vtedy priznala, že priviesť na svet zdravé dieťa je zázrak. Prekvapilo ju, koľko žien z okolia sa jej v tom čase priznalo, že tiež prišli o dieťatko. Aj vám sa také niečo prihodilo?
Áno. Ale, keďže sa mi to stalo už druhýkrát, opäť sa mi potvrdilo, že takých žien je veľmi veľa. Možno im pomáha, keď sa o tom nešťastí píše a ony zrazu zistia, že v tom nie sú samy. Súvisí to však s tým, ako žijeme, že máme stresy, akou vodou polievame záhrady, že ženy používajú antikoncepciu... Najviac si však škodíme tým, že všetko hodnotíme, porovnávame sa, a tým si ubližujeme.
Dva mesiace po nešťastí, ktoré vás postretlo, ste sa vydali za vášho dlhoročného partnera, záchranára Martina Kostku (34). Urobili ste tak preto, aby ste prišli na iné myšlienky?
Vidíte, aj vy hodnotíte! (Smiech) Chceli sme sa zobrať už dávno predtým, no stále sme to odkladali. Ľudia často všetko plánujú, ale my sme to pojali spontánne. Riadim sa totiž heslom, že som tu len raz a v živote by som chcela robiť veci tak, aby som si mohla raz povedať, keď budem umierať, že som žila na plné gule!
Pokúsite sa teda o dieťatko opäť?
Áno, prečo by som to nedala? Keď to dám, budem šťastná. A keď nie, tak mi to nebolo súdené a pôjdem iným smerom... Je to v poriadku. Čo horšie by sa mohlo stať? Azda len to, že zomriem. Všetky veci, ktoré sa stali, majú nejaký zmysel aj pre mňa do budúcna. Aj keď tu teraz sedím a vyzerám šťastná, mám chvíle, keď plačem, mám guču v hrdle, ale príde mi to divné sadnúť si sem s plačom a rozprávať sa o tom, keď sú okolo mňa cudzí ľudia. Čo s tým oni majú? Treba myslieť v prítomnosti, možno trošku dopredu, na to, čo bude.
