V seriáli Búrlivé víno hrá už druhý rok Agnešu Fazuľovú. S jej charakterom nemá nič spoločné, ale nepríjemnú klebetnicu, ktorá ublíži aj tam, kde nechce, hrá dokonale.
Ako ste sa dostali k postave Agneše Fazuľovej v Búrlivom víne?
Cez umeleckú agentúru, v ktorej som zaregistrovaná. Vytiahla ma kastingová režisérka Ingrid Hodálová. Hrala som aj predtým malé postavy v rozhlase, vo filmoch a v televíznych inscenáciách, ale veľa času som na to nemala. Pracovala som totiž v rozhlase ako hlásateľka a ťahala som dvanástky.
Prekvapilo vás, že vaša postava v seriáli vydržala tak dlho?
Mala to byť len taká malá epizódna postava nepríjemnej zdravotnej sestry u mladého lekára Martina Roznera. Zrejme som bola dosť a presvedčivo protivná, keďže scenáristi Agnešinu úlohu rozpísali, za čo som im neskutočne vďačná a šťastná.
Takých ľudí ako Agneša je medzi nami neúrekom. Vnímate ju ako zlú?
Človek nie je len zlý alebo dobrý. Máme v sebe čerta aj anjela. Agneša nie je krutá osoba, ale má svoje presvedčenie. Chce všetko vedieť a riešiť. Je to taká postava zo života, ktorá sa do všetkého musela zastarieť, najmä, keď žila sama ako vdova. Aj to, že sa vydáva za veľmi pobožnú a s pánom farárom upratuje kostol, chodí do zboru a pritom roznáša klebety, tak aj to je pre herca zaujímavý kontrast.
V seriáli sa objavujete aj po boku vášho manžela Alfréda Swana (63). Hrá práve pána farára. Aké je to byť spolu na pľaci?
Kedysi dávno sme spolu nakrúcali film Pani Heléne (1975). Keďže som kvôli práci v rozhlase veľa toho nenahrala, cítila som teraz občas chvenie. Manžel je v profesii veľmi precízny a na mňa niekedy aj prísny. Ale myslím si, že nám to spolu ide.
Znamená to, že si doma pozriete v televízii seriál a potom vás skritizuje?
Skôr ja som doma televíznym divákom, pretože manžel je dosť pracovne vyťažený. Ale, keď má dôvod, vie skritizovať. Tak vychovával aj našich synov Marka (42) a Martina (38). On bol v rodine ten prísnejší, dôsledný a niekedy až perfekcionista, ktorý viedol deti príkladom. Myslím si, že to bolo tak správne, keďže ja som ako dieťa žila raz u jednej rodiny, potom u druhej. Aj ja sama som túžila zakotviť v stabilnej rodine.
Vaši rodičia - Drahoš Želenský a Mária Bancíková, boli výrazné herecké osobnosti. Ako si na detstvo s nimi spomínate?
S mamou sme bývali v garsónke na Panenskej ulici v Bratislave a otec žil v Prahe. Na Slovensku po vojne založil Novú scénu a tiež Dedinské divadlo v Bratislave a divadlo vo Zvolene. V 50. rokoch odišiel zo Slovenska a stal sa riaditeľom Štátneho divadla v Ostrave, neskôr Národného divadla v Prahe. Chodieval k nám na víkendy, ale nie často. Pamätám si, že mal auto Tatraplán a stále sa smial. Vždy bol dobre naladený. Potom mal choré srdiečko a už sme sa veľmi nestýkali. Mama bola herečka v Slovenskom národnom divadle a tri mesiace po mojom narodení išla späť na javisko. Keď mala voľno, boli sme spolu doma, keď hrala, bola som u jej sesternice, tety Riečanovej. Ale často ma brávala aj do divadla.
Keď ste sa narodili, vaša mama mala 37 rokov, otec 54. Vraj to bola veľká láska, a to aj napriek tomu, že váš otec bol ženatý...
Zrejme to tak bolo, neviem. Hovorí sa, že nemanželské dieťa je dieťa lásky. Otec bol v Bratislave aj so svojou druhou manželkou, pani Miladou, a do mojej mamy sa zaľúbil. Mama bola zrejme prvá dáma v divadle, mladá, krásna a dobrá herečka. Naštudovali spolu veľa hier, keďže tato bol aj režisérom. Neviem, či potom zasiahla jeho žena, alebo politická situácia, ale odišli zo Slovenska. Od starších kolegýň viem, že pani Milada sa na mamu hnevala, ale ktorá manželka by sa nehnevala...
S rodičmi vám nebolo dopriate dlho žiť. Čo sa stalo?
Bola som v prvej ľudovej triede, keď mama dostala prvú slabšiu mozgovú príhodu. Ovisol jej kútik úst a bol to zrejme taký zdvihnutý prst, keďže veľa fajčila a pila kávu. Myslím, že to bolo v roku 1957. O dva roky neskôr zomrel otec, čo jej tiež nepridalo.
Pamätáte si na chvíľu, keď ste sa to dozvedeli?
Mala som deväť rokov a pamätám si, že mama došla z divadla a povedala: „Tato Želenský zomrel.“ Dozrievalo to vo mne dlhšie, keďže s nami nežil a mama bola pre mňa všetkým. Na pohrebe sme neboli.
Vaša mamička zomrela o tri roky neskôr, ako 48-ročná. Muselo to byť pre vás niečo hrozné...
Druhú porážku dostala v divadle, keď som chodila do štvrtej triedy. Vraj stála na javisku, kývala sa a opakovala jedno slovo dookola. Neviem, prečo ju neodviezli do nemocnice. Po predstavení prišla domov. Písala som si nemčinu a ešte ma skúšala slovíčka. Zrazu začala vracať krv. Behala som po susedoch a zháňala pomoc. Zavolali sanitku. Mama nevedela hovoriť, chodiť, nič... Neskôr ju previezli na Sliač a mňa do Banskej Bystrice k maminmu bratovi, môjmu krstnému, ktorý bol lekár. Vysvetlil mi, že mama si dala u zubára pichnúť injekciu, lebo sa bála, a to zrejme naštartovalo nejaký proces v jej organizme. Na Sliači dostala tretí raz mozgovú príhodu a začiatkom januára vo zvolenskej nemocnici zomrela. Mala som jedenásť rokov.
Kam ste sa potom podeli?
V rodine sa dohadovali, u koho budem. V lete som chodila k maminej sesternici na Oravu, cez školský rok som bola v Banskej Bystrici u krstného otca a na prázdniny si ma mala brávať ďalšia teta z rodiny, prvá evanjelická farárka Darinka Bancíková. Hneď prvé polročné prázdniny, cez ktoré som tam bola po maminej smrti, prišli na faru eštebáci. Tetu Darinu odvliekli do väzenia do Bystrice ako nepriateľku štátu a mňa ku krstnému otcovi. To bol pre mňa strašný rok. Mama bola neskonale dobrý človek a každý jeden zážitok s ňou bol pre mňa šťastím. Odrazu som spadla až úplne na dno.
Dokedy ste žili v Banskej Bystrici?
Po deviatu triedu. Potom teta rozhodla, že na strednú školu pôjdem už do Bratislavy. Tak ma presťahovali. Chodila som celé detstvo hore-dolu po celej republike aj s nábytkom po mame. Kúpila si ho krátko pred smrťou, kvalitný a mám ho dodnes doma. V Bratislave som bývala u vzdialenej rodiny, vyštudovala som SVŠ a teta Riečanová, ktorá ma opatrovala, keď som bola bábätko a u ktorej som istý čas bývala aj v dospelosti, mi zo sirotského dôchodku nasporila na družstevnú garsónku. Keď som nastúpila na Vysokú školu múzických umení, profesor Viliam Záborský sa za mňa prihovoril, aby ma uprednostnili, a tak som si ju kúpila.
Máte však aj nevlastných súrodencov. Stretli ste sa s nimi niekedy?
Mala som tri sestry a jedného brata Karla. Otec ich mal všetkých štyroch s prvou ženou Hanou. So sestrami som sa nikdy nestretla. Iba s Karlom a s otcovou druhou ženou Miladou. Dal nás dohromady môj manžel, keď nakrúcal v Prahe.
Vy ste pred herectvom uprednostnili rodinu. Neškrelo vás to trochu, že nehráte?
Pre ženu je to veľká dilema. Lenže to bolo moje slobodné rozhodnutie. Brala som to tak, že ja som domov a mamu nemala, a keď už mám deti, chcela som im to všetko dať. No, samozrejme, že ma to trochu aj škrelo. Veď moje spolužiačky ako Kamila Magálová, Milka Zimková, Beáta Znaková, Darina Chmúrová hrali v divadle a filmovali. Ale zasa musím povedať, že tie moje deti sú fakt dobrí chalani, aj keď sú to už dospelí muži. Vedia človeka podržať a vycítiť, keď mamu niečo trápi...
