A zubatej sa pozrel zoči-voči aj na divadelnom javisku. Ani jedna z týchto tragických udalostí Andyho
Naposledy vás na televíznej obrazovke bolo vidieť pred troma rokmi počas tanečnej súťaže, potom akoby ste sa do zeme prepadli. Čo robíte teraz?
Moja účasť v tanečnej súťaži bola len rozptýlením chmúrnych myšlienok po odchode môjho syna Huga. Televízia ma oslovila tesne po tom, ako odišiel, preto som túto možnosť najprv zamietol. O rok som však dostal ďalšiu ponuku. Nepovedal som nie a pod vplyvom dcéry Wandy a manželky Veroniky som sa rozhodol ísť tancovať. Po hroznom alkoholickom období, ktoré nasledovalo po smrti môjho syna, mi to aj fyzicky pomohlo. Schudol som štrnásť kíl. Ináč stále pendlujem medzi Bratislavou a Prahou. Je to paradoxné, ale viac ma obsadzujú v Prahe. Neviem prečo, ale asi preto, že za tých pätnásť rokov, čo som podnikal v mediálnej brandži, slovenskí režiséri asi zabudli, že som herec. A možno tam hrajú úlohu aj iné faktory, napríklad závisť. Momentálne však veľa cestujem a užívam si život, lebo od odchodu môjho syna sa stalo mojím heslom carpe diem! (pozn. red.: užívaj dňa!)
Spomenuli ste alkoholové obdobie. Tak ste utápali svoj žiaľ?
Neutápal som žiaľ. Nikdy som neriešil svoje problémy chľastom, ale po Hugovom odchode som sa namiesto antidepresív dopoval alkoholom. Nie veľmi, len tak „zľahka“, ale musím priznať, že mi táto „alkoholická kúra“ pomohla tú hrôzu prežiť.
A ako je to s vaším podnikaním? Nedávno ste dokonca čelili exekúcii...
Som penzista a užívam si radostné dni svojho zaslúženého odpočinku. Podnikanie som zavesil na klinec, nemám motív prečo by som to mal ďalej robiť. Keď som predal Rádio Twist, povedal som si, že už nebudem podnikateľsky činný, ale budem robiť len svoju umeleckú prácu a hrať. Problémy s exekúciou ešte existujú, vedieme niekoľko súdnych sporov, ale vôbec mi to nekazí náladu, lebo viem, že pravdu mám ja. Mojej rodine to spôsobilo obrovskú finančnú ujmu, prišiel som o šialené peniaze, ale v porovaní s tým, čo som stratil v podobe môjho syna, nepovažujem to za žiadnu stratu. Nesmierne sú mi smiešni všetci slovenskí celebritní podnikatelia, ktorí nosia hodinky za 50-tisíc eur a do kultúry nie sú ochotní dať ani 100 eur. Peniaze treba mať, ale keď máte peniaze, od istej úrovne je úplne jedno, koľko tých peňazí máte.
Pre rodiča je najkrutejšia rana, keď prežije svoje dieťa. Dá sa s tým vlastne vyrovnať?
S tým sa nedá vôbec vyrovnať, nie som s tým vôbec vyrovnaný. Som neskutočne nasraný na osud a na Pána Boha a na všetky tie súvislosti. Prestal som sa v tom hrabať, lebo by som si zničil duševné zdravie, keby som sa tomu venoval viac. Beriem to ako jednu obrovskú nespravodlivosť. Strašne nenávidím tých všelijakých vagabundov, povaľačov a kreténov, ktorí si veselo žijú a môj syn, ktorý študoval diplomaciu v Moskve a ovládal perfektne štyri jazyky, je mŕtvy. S tým sa nedá vyrovnať, to je navždy.
V synovi ste sa asi dosť videli...
Hugo bol úžasný. Bol to jeden veľmi schopný chlapčisko, ktorého mali všetci radi. Nemal žiadnych nepriateľov, bol veľmi populárny. Aj na škole v Moskve, kde študoval, mi jeho dekan povedal, že keď sa to dozvedeli, ešte štyri dni sa na najprestížnejšej diplomatickej škole na svete nevyučovalo. Zostali paralyzovaní, zastavili prednášky, urobili vo vestibule školy pietne miesto s jeho veľkou fotografiou a zapaľovali tam sviečky.
Jakub Karas († 22) šoféroval v osudnú noc auto, v ktorom zahynul aj váš syn, pod vplyvom alkoholu a v jeho krvi sa našli aj stopy po kokaíne... Tiež sa v meste rútil rýchlosťou 135 km/h. Ako ste prijali túto skutočnosť?
K tomuto sa nemôžem vyjadrovať, lebo o tom neviem. Viem, že môj syn mal v sebe asi štyri vodky, ale on nešoféroval. A takisto mal dôvod mať ich v sebe, lebo dva dni predtým mu lekári oznámili, že je vyliečený z rakoviny. To znamená, že oslavoval. Viem o tom, že Hugo o tom ani nevedel, lebo bol v momente nárazu mŕtvy. Jakub však zomieral ešte štyri a pol hodiny v nemocnici. Takto sa dvaja bláznili a zomreli v radosti. No vŕtať sa v tom ešte štyri roky po tom, ako sa to stalo, nemá zmysel.
Po nehode ste chceli dať prešetriť viacero skutočností. Jednou z nich bol aj neoznačený ostrovček v strede vozovky, do ktorého auto narazilo a vyhodilo ho z cesty. Pohlo sa to nejako?
V konečnom dôsledku som sa na to vykašľal. Uvedomil som si, že by mi zničilo život, keby som sa v tom i naďalej vŕtal. To, že na vine bol neoznačený ostrovček, o tom nie sú žiadnepochybnosti. Keď médiá oslovili štátneho úradníka na bratislavskom magistráte, ako je možné, že ešte sedem mesiacov po nehode neopravili dopravnú značku na ostrovčeku, povedal, že v Bratislave je ďalších 10 000 dopravných značiek a kto to má všetko sledovať. Prvý môj impulz bol, že vstanem a zabijem ho, ale nakoniec som si uvedomil, že práve preto radšej ani nechcem vedieť, ako sa volá.
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako vám život hádže polená pod nohy? Hugo najprv ochorel na rakovinu, nad ktorou sa mu podarilo zvíťaziť a o pár dní nato si ho paradoxne našla smrť na ceste...
V živote som mal niekoľko ,prúserov‘. Najväčší z nich sa mi stal ešte v roku 1977, keď ma kolega v košickom divadle nechtiac postrelil na javisku. Chirurg, ktorý ma vtedy operoval, povedal, že moja šanca na prežitie bola jedna k miliónu. A ja som to prežil!
Ako sa to stalo? Kde vás guľka zasiahla?
Dostal som strelu zo vzdialenosti asi šesť metrov - priamy zásah do krku. Náhradný náboj urobený z korku, zaliaty parafínom, mi roztrhal krk a, chvalabohu, sa zastavil na chrbtici. Keby preletel, bol by som mŕtvy. Šesť mesiacov som bol práceneschopný.
Taká skúsenosť človeka zmení...
Samozrejme, uvedomil som si, že žijem, a že som sa druhýkrát narodil. Zmenil som svoj hodnotový systém a niektoré veci, ktoré pre niekoho môžu znamenať neuveriteľnú osobnú tragédiu, som odvtedy začal považovať za malicherné.
Začarovaný kruh rodinných tragédií sa u vás začal už v detstve, keď tragicky zahynul váš starší brat Miško († 5).
Keď sa utopil, mal som rok a pol, takže si na to spomínam len matne. Susedia ho zobrali kúpať sa k Dunaju na bratislavské Lido. Nedali na neho pozor a utopil sa. Dodnes nevieme, ako a za akých okolností sa to stalo, ani sa to nikdy nezistilo. Nikto za to nebol potrestaný. Bolo tesne po vojne a bolo toľko mŕtvych, že smrť malého decka vtedy nikoho netrápila. Bol som malý a mama ma odvtedy každý deň ťahala z Kapucínskej ulice autobusom a pešo cez celú Mlynskú dolinu až na cintorín do Slávičieho údolia. A teraz na ten cintorín chodím znova, za Hugom, akoby to bolo prekliatie rodiny. Môj brat sa utopil a môj syn sa zabil v aute. Chodím tam však oveľa menej ako moja žena, ktorá tam chodí každý deň. Či prší, alebo padajú traktory z neba, ona tam ide. Ja tam s ňou vôbec nemôžem chodiť, lebo keď vidím, ako sa ona trápi, som z toho úplne zničený. Chodím tam sám asi raz za desať dní, lebo vždy ma to strašne psychicky rozdrása.
Okrem tých smutných udalostí, ktoré otriasli vašou rodinou, zavítala medzi vás nedávno aj radosť. Stali ste sa dedkom - dcéra Wanda vám porodila vnuka Artema.
Nerád počujem toto oslovenie. Ja sa cítim na tridsaťpäť rokov a nie som žiadny dedko. To sú pejoratívne označenia starších ľudí, ktoré s obľubou používajú mladí. Keď zavítam medzi ľudí a balia ma tam tridsaťpäťročné baby, tak ako ja k tomu prídem, aby ma niekto volal dedko? (Smiech)
Tak inak. Aspoň vnuka prebaľujete?
Už som ho raz prebalil, ale zatiaľ som ho nekúpal. Moja Wanda je výborne pripravená matka a zvláda to bravúrne. Využívam to, že sa s ním môžem pohrať, ale v momente, keď sa pokaká, tak jej ho podám so slovami „posralo sa ti“ dieťa. (Smiech)
Ako sa zmenila atmosféra v rodine príchodom nového člena?
Konečne v našej rodine zavládla radosť. Konečne vidím iskru v oku mojej nešťastnej ženy a záblesk šťastia. Malinký je milučký, napokon ako všetky malé deti, ale verím, že nám ho z neba poslal Hugino.
