Hokejový obranca New Jersey Devils Bryce Salvador popísal pre portál theplayerstribune.com čím všetkým si musel prejsť po tom, ako ho v roku 2009 zasiahla „delovka“ z hokejky protihráča priamo do hlavy. „Puk ma zasiahol do hlavy 53 sekúnd pred koncom zápasu. V tej chvíli som doslova cítil, ako sa cez moju hlavu pretlačil puk a vyšiel cez pravé ucho,“ popisuje Salvador. „Krvácal som z tváre a videl som iba rozmazane. Okolo mňa stáli hráči a čosi na mňa hovorili, ale ja som nepočul ani slovo. Všetko, čo som počul, bolo ostré pískanie v mojej hlave.“
Pískanie v hlave trvalo dlhé mesiace, no Salvador celú sezónu so cťou dohral. „Moja rodina na mňa musela neustále kričať ako na 90-ročného dedka. Neuvedomoval som si, že som vážne zranený. Pár stehov a bzučanie v hlave? Už bolo aj horšie.“
Počas letnej prípravy na novú sezónu začali vtedy tridsaťštyriročného Salvadora trápiť dovtedy nevídané problémy. „Nedokázal som udržať rovnováhu na jednej nohe. Myslel som si, že starnem, tak som si na tréningoch pridával raz toľko. V kempe som sa potom raz dostal do šarvátky, v ktorej ma ktosi slabo trafil do prilby. Okamžite som šiel do kolien. Začal som tušiť, že niečo nie je v poriadku.“
Od tohto momentu už následne skúsený obranca nedokázal vôbec skoordinovať pohyb rúk s očami. „Keď som sa snažil zachytiť prihrávku, puk zakaždým minul moju čepeľ. Keď som zase prihrával ja, nedokázal som ten puk trafiť. Začalo to byť vážne. Cítil som sa pred spoluhráčmi veľmi trápne.“
Zaujímavé bolo, že po kognitívnej stránke bol Salvador úplne v poriadku. „Nemal som bolesti hlavy, ani výpadky pamäte. Prešiel som všetkými lekárskymi prehliadkami, všetko vyzeralo byť v norme, no keď som vykorčuľoval na ľad, stratil som pojem o tom, kde som a čo tam robím. Ľad bol biely, mantinely boli biele. Všetko bolo biele. Moje vizuálne rozvodie sa pokazilo. Na tom istom ľade som korčuľoval už miliónkrát, no teraz som sa zrazu cítil úplne stratený. Keď som v noci šoféroval auto, cítil som sa, ako keby som poletoval vo vesmíre.“
Problémy začal pociťovať Salvador aj doma, v rodinnom kruhu. „Stal sa zo mňa človek, ktorého nespoznala ani vlastná rodina. Moji chlapci mali vtedy štyri a jeden rok. Rozzúrila ma každá maličkosť, ktorú spravili. Kričal som, bol som nervózny. Každý hluk či svetlo ma otravovalo. Nedokázal som s rodinou ani len ísť na večeru. Odmietal som sa stýkať s ľuďmi. Prestal som trénovať. Pomaly, ale isto sa zo mňa stávalo akési monštrum...“
Na celý problém sa už dlhšie nedokázal pozerať ani generálny manažér New Jersey Devils Lou Lamoriello, ktorý spolu s doktorom z hráčskej asociácie vybavil Salvadorovi stretnutie s Dr. Jamesom Kellym. Kelly je odborník, ktorý sa špecializuje primárne na vojakov, civilistov prijímal iba raz za mesiac. Salvador absolvoval sériu testov, po ktorých Kelly prišiel na to, že chyba nie je iba v jeho hlave, ale aj očiach a ušiach. Celý vestibulárny aparát bol vážne poškodený.
„Vestibulárny aparát pozostáva z vašich chodidiel, očí a vnútorného ucha. Pokiaľ sa jeden z týchto nástrojov pokazí, vaše telo stále môže fungovať. Pokiaľ prídete o dva, na šport môžete rovno zabudnúť. Keď ma zasiahol puk do hlavy, spôsobil otras vnútorného ucha. Moje chodidlá a oči sa snažili zakryť tento problém. Keď ma však ktosi počaš šarvátky trafil do prilby, poškodil moje pravé oko. Od tej doby moje oči spolu nedokázali komunikovať, výsledkom čoho bol absolútny skrat.“
Salvadorov svet sa po tomto odhalení zrútil. Hlavou mu neustále behala myšlienka ‘Zostanem takýto do konca života?’. Bol skeptický, no Dr. Kelly sa snažil hokejistu neustále upokojovať. „Povedal mi, že videl vojakov po výbuchu v oveľa horšom stave. Neustále ma uisťoval, že sa z toho dostanem a budem opäť normálny. Teraz, keď som mal konečne odpovede, bolo iba na mne, aby som s tým začal niečo robiť.“
„Vestibulárny aparát je ako sval. Každý sval rastie, keď ho človek posiluje,“ vysvetľuje Salvador. „Každý deň som sa celé hodiny prechádzal a behal so zavretými očami. Skákal som dokonca aj na trampolíne. Snažil som sa zapamätať farby a tvary predmetov. Celú večnosť som sa krútil na kancelárskej stoličke až do mementu, kedy mi bolo tak nevoľno, že som sa skoro povracal. Za normálnych okolností trvá človeku 10 sekúnd, kým nevoľnosť pominie. Mne to trvalo takmer minútu,“ popisuje Salvador svoj program, ktorý striktne dodržiaval celých sedem mesiacov.
Keď sa Salvador počas svojej rehabilitácie dostal náhodou na ľad medzi spoluhráčov, prirodzene každého zaujímalo, čo sa s ním deje. Veď na prvý pohľad vyzeral celkom normálne... „Nemysleli to zle, ale čo som im mal povedať? Že sa krútim celý deň v kancelárii na stoličke a skáčem na trampolíne, zatiaľ čo oni bojujú na ľade? Bolo to nesmierne ťažké, no tú pravú motiváciu som našiel v skutočnosti niekde úplne inde.“
„Keď som sa zranil, moje deti ešte poriadne hokeju nerozumeli. Nerozumeli tomu, čo ich otec robí, čím sa živí. Bol som pre nich preto iba nervózny mrzák, ktorého museli doma celý deň trpieť. Museli ma opäť vidieť v uniforme New Jersey Devils, aj keby som si kvôli tomu mal prejsť peklom.“ Pomaly, ale isto rehabilitácia zaberala a Salvador sa postupne zotavoval z nevoľnosti na stoličke za 45 sekúnd, 30 sekúnd, 15 sekúnd... „Keď som sa dostal na štandardných 10 sekúnd, myslel som si, že sa rozplačem.“
Tridsaťpäťročný veterán bol opäť schopný hrať. V letnom tréningovom kempe dokázal, že zvláda bez problémov všetky súboje a tak ho GM Lamoriello opäť zaradil do zostavy tímu. Začínala sa sezóna 2011-12. „V tej sezóne som odohral všetkých 82 zápasov. Dostali sme sa s Devils dokonca i do finále! Bol to najkrajší zážitok mojej kariéry. Najdôležitejšie bolo však to, že moje deti konečne pochopili... Toto je ich veľký otecko a týmto sa živí...“
„Keď som bol draftovaný, jeden zo skautov mi povedal, že sa do NHL nikdy neprebojujem. Povedal mi, že som príliš pomalý a príliš mäkký. A pozrite sa teraz - 860 zápasov v NHL... Kariéru končím ako kapitán. Áno, ako hráč končím a moje úspechy mi už nikto vziať nedokáže. Preboha, veď som hral v slávnej NHL!“
