Na veľkých hráčoch je vždy niečo výnimočné, nejaký špecifický faktor, ktorý ich robí jedinečnými. Messiho kľučky na malom priestore v obkľúčení mnohých hráčov nedávajú odborníkom spávať. Ibrahimovič je náladový génius, ktorý vám napáli loptu do vinkla nožničkami kedy sa mu zachce.
A čo Diego Costa? Ten nič. Ten proste len beží, dáva góly a provokuje. Nie je v tom nijaké tajomstvo, nijaká záhada. Sám o sebe tvrdí, že v súkromí vôbec nie je takým búrlivákom. A jeho súkromie je jediná vec, ktorá ostáva v jeho správaní otáznikom.
Diego si v zápase s Liverpoolom poriadne zavaril. Po tom, ako stúpil Emre Canovi na členok bude pravdepodobne oddychovať tri zápasy, čo znamená že vynechá kľúčový duel o titul s Manchestrom City. Bolo to hlúpe a zlomyseľné. No nebol to skrat, ale maximálne premyslený čin.
Diego Costa je týmto známy roky. Nie je novinkou, že jeho štýlom je nadávať na matky súperov, legendárnymi sa stali jeho súboje s Pepem a Sergiom Ramosom. Lenže viete čo sa deje po zápasoch plných urážok, zákerných faulov a provokácií? Správne, podanie rúk.
Diego Costa nie je slušný hráč. Jeho palivom je agresivita a konfrontácia, ktoré väčšinou nachádza. A je to dobre, pretože to tvorí jeho identitu. To, čo bolo kedysi jeho mínusom, je teraz jeho najväčšou zbraňou.
Nie je tzv. "čierny mág". Nie je to hráč ako Suarez, ktorý vám za chrbtom rozhodcu nadáva, okopáva vás, provokuje a udiera. Costa sa vám postaví tvárou v tvár a vykričí vám veci, ktoré snáď ani nemyslí vážne. Reve a a uráža vás, až kým mu rozhodca nedá najavo, aby prestal. Schladne na dve sekundy a...pokračuje.
Vždy hral na hrane. Trvalo 5 rokov a štyri hosťovania, než Costa zistil, v čom je dobrý. Bol problémový. Vždy robil to isté, vždy provokoval, súperi ho nenávideli. Prvý tvrdý zákrok na stopéra väčšinou predznamenal dlhú noc plnú zákerných faulov. Lakte do chrbta, rany do hrude. A žlté karty. Diego bol potyčkami tak zaujatý, že zabúdal, prečo na ihrisku je. Víťazstvo v boji dvoch mužov bolo prednejšie ako futbal.
To, čo vidíme dnes, nie je ten istý Diego Costa. Dôvod, prečo sa mu začalo tak dariť je ten, že sa našiel. Pozrel sa na svoju povahu iným uhlom pohľadu a nasmeroval energiu správnym smerom. To, čo vidíme dnes, je Diego Costa 2.0. Disciplinovaný hráč, ktorý síce stále používa tie isté ťahy čo kedysi, no maximálne vedome, premyslene a takticky. Diego potrebuje cítiť nenávisť súperovej obrany. Keď ju má, strieľa góly. A to je vec, ktorú vie sakra dobre.
Ľudia sa pýtajú, či kombinácia Costa a Mourinho nie je náhodná, či v ňom práve Mourinho neprebúdza túto agresivitu. Ale nie, oni si nie sú podobní. Costa nie je Mourinho, ktorý premyslene provokuje a hrá sa s emóciami súperov. Costa sa nehrá na nič, čím by nebol. Je to jednoduchý chlapec z ulice, ktorý urobí presne to, v čom je dobrý. Nič viac, nič menej.
Je to naozaj brutálne jednoduché a môžete za to Diega Costu milovať alebo asi skôr nenávidieť. Nie je nutné ísť hlbšie, nič tam neobjavíte, za tou hrou nie je žiadny príbeh ani diagnóza. Na Emre Cana stúpil schválne s úmyslom ho zraniť. Provokuje Škrtela s úmyslom ho naštvať. Zašprintuje, pretože chce loptu. Spracuje, zakončí a skóruje. Žiadna veľká veda.
