S manželom ste spoločne robili už na viacerých projektoch. Nenastala ešte u vás ponorková choroba?
Všetci sa ma na to pýtajú, ale samozrejme, že nie. Už sme spolu točili Panelák, Hornú Dolnú, Kredenc a nikdy nebol problém. Tešíme sa, že to môžeme zažívať spolu, a hlavne sme tam pracovne, čiže každý sa stará o to svoje. Pravdou ale je, že v bufete v hale, kde natáčame, si niekedy stihneme povedať viac ako u nás doma, kde majú hlavné slovo chlapci a stále niečo štebocú.
Obaja synovia sú už škôlkari?
Rudko je škôlkar, ale teraz bol tri mesiace doma, pretože škôlku rekonštruujú. Chodí tam však veľmi rád. S deťmi, s ktorými je v triede sa poobede vždy vidíme na našom ihrisku, sú skvelá partia. Stále si s niekým kýva, aj keď sa prechádzame po sídlisku. Paľko ešte do škôlky nechodí, som s ním doma.
Poúča ho už starší brat, ako to tam bude vyzerať?
Tým, že je ešte doma, tak mu len Rudy zreferuje, čo v škôlke robil, ale Paľkovi je to zatiaľ dosť jedno. (smiech) Je preňho dôležité hlavne to, že prišiel domov, pretože sa majú veľmi radi. Keď je Rudy v škôlke, Paľko ho stále hľadá po byte.
Čo najradšej robíte, keď sa vám podarí uniknúť od materských povinností?
Občas sa mi podarí vybehnúť s najbližšími kamarátmi na obed alebo do kina. Najviac si ale viem oddýchnuť na masáži. Niekedy mi stačí posedieť si aj 15 minút v aute a pustiť si hudbu.
Dokážete si s manželom zo seba uťahovať?
Samozrejme. Sme spolu už dvanásť rokov a myslím si, že humor je veľmi silným „pojítkom“ v našom vzťahu. Máme rôzne hlášky, ktorými sa vieme rozosmiať, je to taký náš interný humor. Nie je nám samozrejme vždy do smiechu, občas sme unavení a bez nálady, presne tak ako všetky ostatné páry.
