Nemôže za tým byť aj frustrácia z rodinných pomerov? Respektíve zlyhanie rodiny, ktorá vytvára prostredie, v ktorom dieťa namiesto opory a pokoja nachádza podnety, ktoré ho skôr radikalizujú a vedú k fyzickej agresii?
Tu hovoríme o ďalšej z príčin. Je to veľmi dobrý postreh. Okrem domáceho násilia môže dieťa ovplyvniť aj svetonázor a presvedčenia v rodine. Malé dieťa ich prijíma úplne nekriticky. Neskôr už má kapacitu na veci nazerať aj z iného uhla, aký mu poskytuje rodina, avšak v snahe „s vlkmi vyť“ a cítiť od rodiny prijatie a uznanie, preberá rovnaké názory a môže ich „vylepšovať“, čo môže znamenať extrémizovať, hrotiť, byť v nich zásadovejší.
Mozog tínedžera sa ešte stále vyvíja. Skutočne nie je v tomto veku schopný predstaviť si následky svojho konania?
Niekedy je aj pre dospelého problém domyslieť všetky následky svojich činov. Avšak v extrémnom prípade, keď sa mladý človek rozhodne pre takúto akciu, mu na dôsledkoch už prakticky vôbec nezáleží.
Môže sa stať, že takéto dieťa má predstavu, že keď vykoná svoju pomstu, tak bude zrazu všetko, ako má byť? Spravodlivosť bude dosiahnutá a všetci si uvedomia, akí boli na neho zlí, prípadne očakáva, že sa ľudia v jeho okolí budú kajať?
Ťažko povedať. Myslím však, že akt vykonania pomsty je dôležitejší ako to, čo sa má obeť tejto pomsty z toho naučiť.
Ako rozlíšiť hranicu medzi tým, že sa nejaké dieťa robí len dôležitým v kolektíve, keď rozpráva, že sa s niekým „vysporiada“ a kedy to už myslí vážne?
Nemyslím, že sa to úplne dá. Neexistuje pravidlo, ktoré by potvrdzovalo, že dieťa, ktoré sa javí rizikovo, sa musí stať útočníkom, a zároveň dieťa, ktoré vyzerá byť bezproblémové, sa ním nestane. Asi najdôležitejšie je, aby sme si deti všímali, mali o ne záujem. Aby sme sa nenechali odbiť neustálym odmietaním, ignoranciou. Je stále možné, že puberťák nám desaťkrát povie nie, na jedenásty povie áno, a práve to môže byť kľúčový moment, ktorý môže v jeho prežívaní mnohé zmeniť. To platí aj pre prostredie rodiny a aj pre prostredie školy.
