Stali ste sa celkovou víťazkou. Dúfali ste, že to môže takto dopadnúť?
Určite nie. Vždy som hovorila, že mi to je jedno, len nech nie som posledná. (smiech) Môj muž mi vždy vravel, aby som to hlavne nebrala vážne, aby som sa nezrútila, nech to beriem ako zábavu, že to nemusím vyhrať. Išlo mi vlastne o to, zabaviť seba aj ostatných.
Máte dvoch synov. Zdedili nejaké vaše gény?
Bendegúz začal chodiť nedávno na klavír. Manžel je violista, chceli sme, aby ju syn skúsil zobrať aspoň do ruky, ale nepodarilo sa nám to. Povedala som si však, že na niečom hrať musí, pretože nadanie má a sluch úplne úžasný. Nahovorila som ho teda na klavír, našli sme mu veľmi dobrú pani učiteľku a je nadšený.
Chceli sme mu na Vianoce kúpiť piano a rozhodli sme sa, že keď mu to dovtedy vydrží, tak mu ho kúpime. Naozaj ho to však veľmi chytilo, tak ho už máme doma. Druhý bude určite herec. (smiech) Je to veľký výmyselník, má veľký zmysel pre humor, je veľmi nezbedný, všetkých diriguje a ide si za svojím. Myslím si, že to bude veľká osobnosť.
Po dievčatku netúžite?
Ani nie. Minule manžel prišiel domov z koncertu a rozplýval sa, aké pekné malé dievčatko tam spievalo, tak či si ešte také neurobíme. (smiech) Keď sme sa na ďalší deň chystali do školy, čo je celkom veľký chaos, tak som sa ho opýtala, či ešte na tom trvá. So smiechom povedal, že nie. Myslím si, že takto sme kompletní.
V roku 2019 ste sa presťahovali z Komárna do Győru a vlani ste sa vrátili späť. Prečo?
Na Slovensku som sa začala cítiť veľmi cudzo a Komárno, teraz budem úprimná, je veľmi hrdé mesto, čo sa týka Maďarov. Keď sa začali Susedia, skoro ma ukameňovali, že si z nich robím žarty, že sa to nemá a aby som s tým prestala. Manžel mi hovoril, že to nie je pravda, že ma majú radi, aby som sa tým netrápila, ale stále som mala v sebe napätie... Chceli sme ísť do väčšieho mesta, aby aj deti mali viac možností na rozvoj, a presťahovali sme sa teda do Győru.
Po dvoch rokoch sme si povedali, že sme tam ešte viac cudzí ako kdekoľvek inde. Raz večer sme sedeli doma a zhodnotili sme, že napriek tomu, že tam bývame dva roky, sme nemali žiadnych kamarátov, pritom obaja sme veľmi priateľskí. Mali sme pocit, že sme asi na zlom mieste a niečo nefunguje. Keď som išla so synom na ihrisko, kamarátili sa s nami dovtedy, pokým som nepovedala, že som zo Slovenska, vtedy sa stiahli, čo som vôbec nepochopila.
