Režisér Vít Olmer práve vydal knihu Bony a klid 2 a natáča aj rovnomenný film. Trhák Bony a klid kedysi zaujal aj tým, ako verne odzrkadľoval svet vekslákov, prostitúcie a podsvetia na konci totality. Odkiaľ ho však Vít Olmer tak dobre poznal? Blesk.cz s ním spravil rozhovor, ktorý sa číta sám od seba!
Tiež ste si kupovali od vekslákov bony?
Jasné, že kupoval. Na džínsy, na fajkový tabak Amphora, na podpultové tenisové loptičky a tak.
Spomínate si nejakých konkrétnych skutočných vekslákov?
Stretával som sa s nimi na Hradčanskom námestí, kde som roky býval, v snack-bare U Labutí, tam mali jedno zo svojich "zoradiští". Sumec, Klídek, Slepejš, Hurvínek, Piata bé a ďalšie. Mali len dve témy - kšefty a drahé autá, ktoré láskyplne nazývali termínmi ako klavír, medveď, mrcha a podobne. Avšak boli medzi nimi aj veksláci na úrovni, dvaja inžinieri ekonómovia a dokonca jeden doktor.
Havlovi nič "ľudské" nebolo cudziePočul som, že ste im dokonca svojím spôsobom vďačný.
Vďaka vekslákom šiel film vôbec do kín. Pri schvalovačke ho totiž chceli súdruhovia nemilosrdne "zatípnuť", našťastie bol medzi nimi jeden "osvietený", ktorý povedal, že by to bolo smiešne, pretože veksláci dávno pred premiérou prepašovali film z laboratórií, predávali ho veselo na kazetách a videla ho už polovica národa. Veksláci boli v podstate pyšní na to, že sa o nich natočil film, po premiére mi jeden z ich bossov oznámil, že s výsledkom sú spokojní, "inak by mi zapálili káru". Ale že by mi potom urobili zľavu na bonoch, to ani náhodou.
Veľa ľudí vašej generácie spomína na šesťdesiate a trochu aj sedemdesiate roky ako na dobu skrytej, ale značnej sexuálnej neviazanosti. Máte to tiež tak?
Sexuálna neviazanosť v tej dobe bola celosvetovým fenoménom. Chodil som do domu spisovateľa Jiřího Muchu, kde to občas pripomínalo Felliniho Satiricon. V predných izbách vážne diskutovali poprední filozofi a literáti v kravatách, vzadu súložili deti kvetov ako o život. Občas medzi ne niektorý z velikánov spredu tiež zavítal, napríklad môj priateľ Václav Havel - avšak s dovolením manželky. Mal som ho veľmi rád, bývala s ním veľká sranda, nič "ľudského" mu nebolo cudzie, rovnako ako sa to vie o Masarykovi. Ale Česi, väčšinou malí, lokajskí ľudia, potrebujú vidieť svojich velikánov hlavne v nadživotnej, dôstojnej, bronzovej podobe.
Chcete povedať, že Václav Havel svoje erotické úlety skutočne konzultoval so ženou Oľgou?
No iste. Zdalo sa mi, že z Oľginej strany to bol v tej dobe skôr taký materský vzťah.
A čo vy, sedeli ste len vpredu? Alebo ste zo študijných dôvodov občas zavítali aj dozadu?
Jasne, že zavítal. A nielen zo študijných dôvodov, bol som predsa mladý!
Pripínacie údy ako novinka
A ako to tam prebiehalo?
To by ste asi nezverejnili, ale spomínam si, ako jedna z hudobných máničiek vytiahla z batoha umelý pripínací úd, v tej dobe u nás málo známu erotickú pomôcku, s komentárom: "Volovia, to som si priviezla z medzinárodného stretnutia pokrokovej mládeže v Berlíne!"
Chodili ste vtedy aj za prostitútkami?
Na to nie som odborník. To, čo sa medzi mládežou vtedy dialo, bol skôr taký spontánny výbuch uvoľnenej sexuality, následne potom tiež protest proti útlaku totality, ktorý ale čoskoro nemilosrdne skončil. Hlavne však neexistovali tie strašné pohlavné choroby, okrem kvapavky, ktorá sa brala ako nádcha a zvyčajne sa našiel lekár s injekciou, väčšinou sám účastník radovánok.Policajti boli kamošiBony a klid odhaľovali kriminalitu za totality, a boli v tom dosť prevratné. Keď to spätne porovnáte so súčasnou situáciou - je to teraz lepšie, alebo horšie?
Povedal by som, že sa to veľmi nezmenilo. Veksláci, obdarení nesporným obchodným nadaním, sa dnes prekabátili, sú z nich podnikateľskí podvodníci, kmotrovia, ale aj politici. Než som sa pustil do písania dvojky, mal som možnosť sa medzi niektorých dostať, a prekvapilo ma, ako sa nezmenili, dokonca používajú aj skorší slovník, sú veselí, hluční, sprostí a z ničoho si nič nerobia. Tento štát ich veľkoryso toleruje. Ako by nie, keď sú prepojení s politickými a justičnými špičkami.
To nie je veľmi zábavný koniec rozhovoru...
Tak vám zacitujem z rozhovoru, ktorý som viedol pri písaní scenára a knižky Bony a klid 2 s jedným bývalým "peňazomencom". Pýtal som sa ho, ako je možné, že ich policajti vtedy nechávali na pokoji. "Ale veď to boli naši kamoši," smial sa, "chľastali sme spolu, a dokonca s nimi chodili hrať aj futbal - na ihrisku ich ministerstva vnútra!" To by snáď dokázal vymyslieť len autor Švejka Jaroslav Hašek!
