Jeho žena si len nejaké nové lustre domov nosí. Ešte aj chatu majú, vraj dakde na Záhorí. Ani do roboty nechodia o piatej. Druhá suseda zas samé plastiky, furt jej dačo do pery pichajú. No vyzerá jak dáka nafúknutá maketa.
Toto som ja riešila, celé dni a mesiace. Prečo majú, odkiaľ vzali, kam chodia na dovolenky všelijaké. Normálne mi triaslo peru od zlosti. Spodnú, dakedy aj hornú! A potom mi syn doniesol tú vodu, Zlatú Studňu. Z prameňa to čapujú do takej fľaše s motýlikom. Aj na tom fejsbúku ju vraj pijú. A ukazujú, že ako sa majú dobre. A predstavte si, ani mne sa už pera netrasie. Teraz kukám z okna, že či je pekné slnko vonku. Aj na susedu sa usmievam. Však chudera, celé ústa má opuchnuté od toho napichania. Až mi jej bolo ľúto, keď sme sa prvýkrát po ôsmich rokoch rozprávali. Dokonca som aj susedovi zazvonila, že či môžem luster pozrieť. Jój, tak sa ligotal! Možno aj mne taký zoženie.
A pijem teraz tú pramenitú vodu, Zlatú Studňu. A dobre mi je. Mám radosť v srdci a cítim sa tak, no... Akosi ľahko. Neviem jak to robia, tie minerály, že ako je to vlastne naskladané, ale niečo vám poviem. Netreba sa trápiť nad hlúposťami. Že kto má aké chaty a heligóny na aute. Tešiť sa treba. A piť vodu, pramenitú. Treba žiť s ľahkosťou. Takto, ako sa to dá so Zlatou Studňou.
