Vďaka jeho enormnej snahe sa zachovali spomienky a svedectvá svedkov bezprostredne po tragédii. Britská strana ostro kritizovala zapojenie Američanov do prípadu. Britské denníky nenechali nič dlžné ani senátorovi Smithovi. Nemal žiadne skúsenosti s námorníctvom a preto jeho otázky vyzerali miestami humorne a neskúsene. V negatívnom slova zmysle sa vyznamenal pri téme vodotesných komôr. Jeho otázka sa dotýkala myšlienky, či by v nich mohli prežiť cestujúci na dne oceánu. Išlo samozrejme o nereálnu predstavu. Smitha okrem bulváru kritizovala aj samotná spoločnosť International Mercantnile Marine vlastniaca White Star Line a Titanic. Práve ona musela zabezpečiť ubytovanie pre 216 vyšetrovaných členov posádky. Smith o pár dní zostavil skupinu 29 dôležitých ľudí. Ostatní sa mohli vrátiť domov.
Prvým vypočúvaným svedkom sa stal Bruce Ismay. V USA bol držaný proti svojej vôli, keďže už z paluby Carpathie žiadal o rýchly návrat domov. Rovnaké žiadosť vzniesol osobne ešte niekoľkokrát. Ismaya podporil kapitán Carpathie Arthur Ronstrom. Podľa neho je za celú plavbu zodpovedný kapitán a preto ju Ismay nemohol ovplyvňovať. Jeden z kuričov naopak potvrdil zvýšenie rýchlosti lode v posledných hodinách cesty.
Najväčšie pochybenia
Vypočúvanie svedkov prebiehalo za prítomnosti verejnosti každý deň. Ismaya musela sprevádzať ochranka. Podľa verejnej mienky bol práve on najväčším vinníkom katastrofy. V rovnaký deň predstúpili pred komisiu telegrafisti Harold Bride z Titanicu a Harold Cottom z Carpathie. Bride vedel o jedinej depeši varujúcej o prítomnosti ľadovcov počas osudného dňa. Aj to bol dôkaz zlej súhry a spolupráce Bridea so starším kolegom Jackom Phillipsom. Varovaní bolo spolu sedem. Minimálne posledné tri sa vôbec nedostali na kapitánsky mostík.
Verejnosť si postupne mohla vypočuť výpovede všetkých zachránených dôstojníkov. Najvyššie postavený, druhý dôstojník Charles Lightoller, svojou výpoveďou obhajoval všetky rozhodnutia veliteľstva lode. K jeho šikovnej výpovedi určite prispeli menšie vedomosti senátora Smitha. Piaty dôstojník Harold Lowe opisoval detaily evakuácie. Ľudia sa skutočne do člnov nehrnuli. Námorníci sa na druhej strane báli púšťať člny plne naložené. Niekto iný ako dôstojník však potvrdil šokujúcu pravdu. Pozorovateľ zo stožiaru Frederick Fleet povedal, že počas celej plavby nemali k dispozícii ďalekohľady. Ak by ich mali, ľadovec by uvideli skôr. Ďalšou potvrdenou chybou bol manéver lode tesne pred nárazom. Na pokyn prvého dôstojníka Williama Murdocha sa Titanic otočil rýchlo doľava a následne doprava. Cieľom bolo ľadovec minúť úplne. V tomto prípade mal riešiť priamy náraz, ktorý by napáchal menšie škody.
Verejnosť bola z amerického vyšetrovania čoraz viac nervóznejšia. Do Británie sa navyše dostávali nepresné informácie, keďže poslanie jedného slova stálo desať centov. Senátor Smith sa musel s výsluchmi poponáhľať. Za jeden večer ich spravil 24. Vo svojej práci síce nebol odborník, ale exaktnosť mu nechýbala. Neváhal z odchádzajúce lode priviesť naspäť dôležitých členov posádky vracajúcich sa domov. Takisto osobne cestoval za pasažiermi tretej triedy. Znepokojilo ho svedectvo, ktoré hovorilo o veľkej skupine pasažierov, ktorí sa dostali z podpalubia pár sekúnd pred potopením lode. Ani jeden z troch vypočúvaných pasažierov tretej triedy nehovoril o obmedzeniach. Ľudia sa evakuácie jednoducho báli. Vo vyšetrovaní nechýbali informácie o horiacim uhlí. Uhlie tlelo v zásobovacích kotloch už od počiatku plavby. Nakoniec sa ho podarilo uhasiť.
Americké vyšetrovanie trvalo 37 dní a vypočutých bolo 82 svedkov. Senátor Smith schudol šesť kilogramov. Záverečná správa priniesla niekoľko už známych skutočností. Posádka bola nedostatočne pripravená na kritickú udalosť. Určite k tomu prispelo aj zrušenie cvičnej evakuácie počas plavby z rozhodnutia kapitána Edwarda J. Smitha. Američania obvinili britské ministerstvo obchodu z nedostatočných predpisov. Podľa nich mal mať Titanic minimálne 16 záchranných člnov. Americké pravidlá hovorili o 42 kusoch. Ďalšími pochybeniami boli zlý manéver Titanicu na rozkaz prvého dôstojníka Murdocha, neorganizovanosť práve po náraze, nevyhlásenie všeobecného poplachu, zla informovanosť pasažierov tretej triedy, zlá vybavenosť záchranných člnov a ich nedostatočné obsadenie.
Britské vyšetrovanie
Veľká Británia odštartovala vlastné vyšetrovanie katastrofy o niekoľko dní neskôr. Keďže Američania vypočúvali svedkov tri týždne, Briti sa k nim dostali až na začiatku mája 1912. Pojednávania viedol lord Mersey, bolo ich spolu 37 a vypočutých bolo 97 svedkov – ani jeden pasažier z druhej či tretej triedy. Briti sa orientovali viacej na detaily plavby a ich vyšetrovanie bolo odbornejšie ako americké. Bohužiaľ, aj v tomto prípade zavážila prestíž. Lord Mersey nechcel poškodiť vlastné ministerstvo obchodu. Podľa jeho záverov nebol nikto za tragédiu zodpovedný. V danú noc nastala nevídaná súhra okolností, ktoré stáli životy viac ako 1 500 cestujúcich.
Prínosom oboch vyšetrovaní boli takzvané Smithove zákony a odporúčania lorda Merseyho. Ich cieľom bolo zvýšenie bezpečnosti plavby na mori. V nasledujúcich desaťročiach si splnili svoj cieľ.
Epilóg
Loď Mackay Bennet vytiahla z vody počas svojej pochmúrnej misie 306 ľudských tiel. Ostatné lode len 22. Dohromady 116 tiel bolo pochovaných do Atlantiku pre zlý stav. Mŕtve telá sa plavili na hladine oceánu ešte niekoľko týždňov. Kapitáni nazvali túto oblasť plávajúcim cintorínom.
Medzi nájdenými a riadne pochovanými telami boli aj Louis Hoffman alias Michel Navratil zo Serede, najbohatší muž na palube John Jacob Astor, traja členovia orchestra, jediné dieťa z 11 člennej zosnulej rodiny Sageovcov, dodnes neidentifikovateľný asi dvojročný chlapec, milionár Isidor Straus (telo oddanej manželky sa nenašlo), lodný hospodár Hugh McElroy, maliar Francis Millet a stevard James McGrady – jeho telo vytiahli lode ako posledné, až 12. júna 1912.
Sebavedomý druhý dôstojník Charles Lightoller sa stal hrdinom druhej svetovej vojny. Na 20 metrov dlhej plachetnici prepravil z Európy do Anglicka utekajúcich vojakov pred Adolfom Hitlerom.
Štvrtý dôstojník Jospeh Boxhall si želal po smrti rozsypať popol nad miestom skonu Titanicu. Rodina mu vyhovela. Jeho určenie polohy vraku bolo však po jeho nájdení v roku 1985 vyvrátené.
Frederick Fleet, ktorý ako prvý spozoroval ľadovec, sa venoval ďalej námorníctvu. Neskôr bol aj kolportér. Po smrti manželky spáchal samovraždu.
Kapitán Californianu Stanley Lord sa dokonca života obhajoval. Niekoľko rokov bol úspešným kapitánom v inej lodnej spoločnosti.
Kapitán Carpathie Arthur Rostron získal niekoľko vyznamenaní. Často dostával ponuky na sobáš.
Bruce Ismay odstúpil zo všetkých funkcií a stiahol sa do úzadia. V jeho prítomnosti nemohol nikto spomenúť Titanic.
Majiteľ Titanicu J.P. Morgan prežil svoju loď iba o necelý rok. Majiteľ lodenice Lord Pirrie skonal v roku 1924.
Posledná svedkyňa najväčšej lodnej tragédie Millvina Dean zomrela vo veku 97 rokov v roku 2009. Vo veku dvoch mesiacov bola najmladšou pasažierkou na Titanicu. Najdlhšie žijúcim mužom bol Michel Marcel Navratil so slovenskými koreňmi. Zomrel v roku 2001.
V roku 1985 objavil tím doktora Roberta Ballarda vrak Titanicu. Nepokúšal sa ho vyzdvihnúť. Už v minulosti chceli od roku 1914 na tento účel použiť héliové balóny alebo tenisové loptičky. Ballard na rozdiel od nasledujúcich výprav nezobral na hladinu ani jeden predmet.
Titanic sa potopil dňa 15. apríla o 02:20 (06:20 nášho času).
Posádka Titanicu. Horný rad zľava: lodný hospodár Herbert McElroy (neprežil), druhý dôstojník Charles Lightoller (prežil), tretí dôstojník Herbert Pitman (prežil), štvrtý dôstojník Joseph Boxhall (prežil) a piaty dôstojník Harold Lowe (prežil). Prvý rad zľava: šiesty dôstojník James Moody (neprežil), vrchný dôstojník Henry Wilde (neprežil), kapitán Edward Smith (neprežil) a prvý dôstojník William Murdoch (neprežil).
Čas.sk pre vás pripravil sériu článkov k stému výročiu potopenia Titanicu. Klikajte na www.cas.sk/titanic »
