Boris Kollár vyhlásil, že kvôli kauze neodstúpi, ale pokiaľ bude v politike, nebude používať pred menom titul. Premiér zas nevylúčil, že odstúpi, avšak hneď, ako splní všetko, čo ľuďom pred voľbami sľúbil. Aký máte na to názor?
V minulosti vo viacerých demokratických krajinách vysoko postavení ústavní činitelia už pri prvých vážnych podozreniach odstúpili. Takéto sú normy v civilizovaných krajinách. Tak, ako bolo oprávnené žiadať odstúpenie Andreja Danka, tak je dnes oprávnené žiadať odstúpenie predsedu parlamentu aj predsedu vlády. Najmä ak strany vládnej koalície sľubovali zmenu v politickej kultúre. Mimochodom, tieto odstúpenia vôbec nemusia znamenať pád vlády, práveže by umožnili plniť predvolebné sľuby. Tu totiž nejde o to, či politik porušil alebo neporušil vtedy platný zákon.
Skôr sa natíska otázka, ako mohli plagiáty prejsť komisiou.
Mohol prejsť komisiou, ale to ešte nič nedokazuje. Zodpovednosť má dva rozmery – hodnotový a pragmatický. Zodpovednosť je trestnoprávna a etická. Aj pre verejného činiteľa platí tak zákon, ako aj etika. A čo sa týka odoberania titulov, z hľadiska zákona sa dnes nik ani nemôže vzdať titulu. Neexistuje taká možnosť. Musí to riešiť nový vysokoškolský zákon. Nebudem zastierať, boli sme presvedčení, že prijatie antiplagiátorskeho systému dá akademickej pôde do rúk nástroj, ako si zabezpečí väčšiu čistotu udeľovania a obhajoby záverečných prác. Na Slovensku to nestačí. Námet, aby tituly mohli byť prehodnocované, bol v parlamente niekoľkokrát. Ani raz neprešiel.
Prečo?
Netuším. To je otázka na poslancov.
Hovorili ste o tohtoročných štátnych záverečných skúškach. Ako ste ich zvládli na vašej fakulte v čase pandémie koronavírusu?
Pandémia nás naučila, čo je v živote dôležité. Zistili sme, že sa zaobídeme bez množstva profesií, ale nezaobídeme sa napríklad bez elektrikárov, plynárov, vodárov, smetiarov, pekárov, nehovoriac o lekároch. A čo je dôležité si uvedomiť - uzavretí doma sme prežívali vďaka kultúre, aby sme sa z toho nezbláznili. Na fakulte sme počas pandémie prešli na online vyučovanie. Mali sme online kolégiá dekanky, online som pracovala ako európska koordinátorka, robili sme online medzinárodné konferencie... A, prosím, už nikdy viac! To je strašné, keď si na to spomeniem.
Čo bolo na tom také strašné?
Lebo online vyučovanie, to je hra na dialóg, sú to v podstate monológy. Paradoxne, tá práca zaberala oveľa viac času, ako keby som prišla prezenčne, lebo sme to dopĺňali o individuálne konzultácie so študentmi v oveľa väčšom rozsahu, ako sú konzultačné hodiny, najmä pokiaľ išlo o záverečné práce. Ani náhodou nemôže byť online vyučovanie víziou budúcnosti. Študenti musia prejsť praktickým tréningom či už v laboratóriách alebo v našom Mediálnom centre. Online je vhodným doplnkom, najmä pre možnosť zahraničných lektorov. Preto sme robili aj štandardné prezenčné štátnice s rúškom na tvári za prísnych hygienických opatrení. Lebo tak človek najlepšie vníma reakcie študenta a z jeho reakcií vie identifikovať samostatnosť práce študenta. Ale najmä - pardon, ale robiť štátnu záverečnú skúšku doma online v teplákoch je fakt nedôstojné. A s istotou potvrdím, že sme boli počas korony rovnako prísni ako inokedy. Nebol dôvod zľavovať z nárokov.
