Vy ste odkedy vedeli, že si Moniku chcete zobrať?
Jaro: Od šestnástich. (smiech) Monika sa mi páčila vždy, tak ako veľa ľuďom, keď ešte hrala v Radošinskom naivnom divadle. Mal som vtedy asi 18 rokov, išiel som z predstavenia a hneď som sa vyfackal, že veď sa s ňou nikdy nestretnem, tak som to zahodil za hlavu. Neskôr po rokoch, v čase, keď sme sa začali stretávať, sme sa raz túlali v Bratislave po meste a omylom ma pod Michalskou bránou chytila za ruku, úplne spontánne... Vtedy som asi pocítil, že toto by mohol byť vzťah. No to bola ešte dlhá cesta k pocitu ,chcem si ťa zobrať‘, ten prichádza pomaly a postupne.
Monika: Áno, to chytenie za ruku bolo naozaj čisto omylom, ale už sme cítili, že to medzi nami funguje. Obaja sme sa tomu prekvapili a zasmiali.
Jaro: Ďalšie znamenie bolo to, že som Monike kúpil keramický kvietok, ktorý jej po chvíľke spadol na zem, rozbil sa a z tých lístkov zostalo srdiečko.
Monika: Bolo to tuším hneď na jednom z našich prvých stretnutí. Doniesol tú kvetinku, tak som si povedala ,dobre, nepreháňa to‘. Z kvetinky bolo zrazu symbolické srdiečko.
Jaro: Jeden lupienok z neho dala mne, druhý Zarke a tretí Leovi.
Je vaša láska po 15 rokoch stále silnejšia? Alebo boli aj ťažšie chvíle?
Monika: Vieme sa, samozrejme, aj taliansky pohádať, ale nestáva sa to často. Vtedy je to veľmi intenzívne, ale krátke a potom sa na tom vieme aj dobre zabaviť. Keď sa človek hnevá, vie byť veľmi smiešny.
Jaro: Nepovedal by som, že tá láska je silnejšia alebo slabšia... Stále je rovnaká, ale iná. Inak to vnímate, keď človeka len spoznávate, a iné je to po 15 rokoch, vtedy vidíte iné hodnoty, ktoré ste v začiatkoch na ňom vidieť nemohli.
Existuje podľa vás nejaký recept na šťastné manželstvo?
Jaro: Na recept by som sa spýtal asi niekoho, kto je spolu oveľa dlhšie než my.
Pätnásť rokov je už však dlhá doba...
Monika: Pre niekoho možno áno, ale my sme ešte na začiatku nášho vzťahu. (smiech)
