O to na Pasienkoch už vyše štyri desaťročia dbá obuvník Štefan Janikovič (78). V jeho vždy zapratanej dielni vraj sedelo viac futbalistov ako v kancelárii tajomníka klubu. Svoje miesto si v nej našiel aj Čišo.
Len čo zvrtneme reč na bývalého hráča žlto-čiernych z rokov 1999 – 2004, ujovi Pištovi, ako ho hráči oslovujú, stiahne hrdlo a do očí mu vbehnú slzy. Po dlhšom nádychu zo seba trasľavým hlasom dostane:
„Bol to super chlapec. Počas jeho pôsobenia v Interi sa z nás stali veľkí kamaráti. Keď odišiel do zahraničia a vracal sa cez Bratislavu, zastavil sa. Nikdy ma neobišiel. Vedel, čo sa patrí. Priniesol fľašku dobrého vínka a debatovali sme. O futbale.“
Janikovič je telom i dušou interista. Hoci občas fušuje aj pre konkurenčný Slovan, neberie to dramaticky. Na Pasienkoch vraj vynechal iba jediný domáci zápas Interu. „Sledoval som aj Čiša. Na ihrisku nebol nikdy drzý alebo zákerný. V mojom srdci ostane ako férový, úprimný, nenamyslený a jednoduchý chlapec. Málo je takých futbalistov. Je mi strašne ľúto, že takto skončil. Odhadujem, že na druhom svete sú už dve kompletné jedenástky hráčov Interu.“
Keď k zručnému obuvníkovi doputovala v nedeľu tá smutná správa, rozplakal sa. Dobre vedel, čo je vo veci. Nevyliečiteľná amyotrofická laterálna skleróza postupne ničí bunky, ktoré majú za úlohu ovládať pohyby svalov.
„Keď som sa dozvedel jeho diagnózu, vedel som, že je koniec. Sledoval som celý vývoj Mariánovej choroby. Rovnakú mal totiž aj môj najmladší brat. Ten s ňou bojoval päť rokov. Zomrel tiež v štyridsiatke a aj on zanechal po sebe tri deti,“ priznal Janikovič.
Ako prezradil, Čišovský nemal špeciálne požiadavky pri príprave kopačiek. „Vtedy boli len adidasky,“ smeje sa. „Nie ako teraz, keď hráči majú na zápas k dispozícii aj tri páry. U mňa mal každý v regáli svoje číslo. Marián nepotreboval nijaké úpravy. Vedel však, že kopačky nemôže prať. To som všetkým interistom roky obíjal o hlavu. V mojom veku už niektoré veci zabúdam, ale na Mariána Čišovského nezabudnem nikdy.“
