Možno práve tento odkaz zúfalej rodiny zo Spišskej Novej Vsi prinesie zvrat v prípade, v ktorom sa aj policajti zasekli na mŕtvom bode. Príbeh starého pána Jozefa Lazara († 78), na ktorého niekto len tak vystrieľal dávku zo samopalu, nenechá nikoho chladným. Spoveď užialeného syna otvára 13. komnatu rodiny, ktorá už viac ako rok žije s obrovskou bolesťou po strate otca, ktorý len išiel na medvedí cesnak. Prečo musel starček zomrieť spôsobom, akým sa popravujú bossovia mafie?
Jozef († 78), ktorý kedysi pracoval ako stavbyvedúci, s milovanou manželkou Teréziou vychoval troch synov Mariána, Romana a Radoslava. Jeden pracoval 14 rokov v Anglicku, ďalší žije v Leviciach a tretí podniká v Prahe. Starý pán nadovšetko miloval lesy a krátko pred svojou strašnou smrťou oslávil narodeniny. Na starčeka, ktorý len išiel nazbierať medvedí cesnak pre svoju lásku, vystrieľali v Levočskej doline dávku zo samopalu.
Útok bol vedený spôsobom, ktorý pánovi nedával žiadnu šancu na prežitie. Prešiel rok a polícia nám v súvislosti s nepochopiteľnou vraždou zaslala jednovetné stanovisko. „V súčasnom štádiu vyšetrovania uvedeného prípadu nie je možné z dôvodu možného zmarenia vyšetrovania poskytovať akékoľvek informácie o prebiehajúcom vyšetrovaní,“ napísala nám Jana Ligdayová z prešovskej polície.
Tá sa podľa našich informácií zasekla na mŕtvom bode. Bezmocnej rodine zostali len oči pre plač. „Ja viem, že niekto mi zavraždil otca, a neviem, kto to je. To je fakt hnusné. Keď si predstavím, že sa zajtra môžem na ulici zhovárať s tým človekom a neviem o tom, čo urobil, to je strašné,“ povedal nám jeden zo synov nebohého Jozefa.
V nedotknutej izbe
„Poďte ďalej,“ ozvalo sa z úst muža, ktorý nám po zaklopaní na dvere bytu otvoril. Bol to syn zavraždeného Jozefa. V pozadí sa vynorila staršia pani, ktorá nám ponúkla kávu a usadila nás do jednej z izieb. Pani Terézia so smutným výrazom v tvári zaspomínala na deň, keď svojho muža videla naposledy. „Odišiel na obed, že mi ide nazbierať medvedí cesnak a hneď sa vráti. Viac som ho už živého nevidela,“ povzdychla si a so sklonenou hlavou odišla.
„Mama to do dnešného dňa nesie veľmi ťažko. Ja som kvôli tej udalosti prišiel žiť zo zahraničia,“ povedal nám vzápätí jeden zo synov, ktorý postrehol, ako sa rozhliadame po izbe. „Áno, to je jeho izba. Nič sa tu nezmenilo, odkedy odišiel. On si tu sedel, počúval si pesničky a išiel do lesa,“ zareagoval.
Pána Lazara pripomínali jeho fotografie, osvedčenia odbornej spôsobilosti, ale aj fotky vnúčat. Na osudný Veľký piatok 19. apríla spomínajú, akoby to bolo včera. „Všetci sme sa tu stretli ako rodina. Prišiel môj prostredný brat z Levíc. Bol pekný slnečný deň a otec vraví, že sa ide prebehnúť do Levočskej doliny, že mame nazbiera medvedí cesnak,“ hovorí syn. Bolo okolo obeda, keď Jozef sadol do svojho Suzuki Ignis s tým, že ide na dve hodinky a hneď sa vráti.
„Keď neprišiel do večera, mama už začala cítiť, že sa niečo stalo. Mobil, na ktorý sme mu volali, bol nedostupný. Skúšali sme to viackrát, ale márne. Bol už večer, keď sme sa s bratom rozhodli ísť na políciu. Pamätám si to ako dnes. Policajtom sme povedali, že sa nám nevrátil otec domov, že išiel do Levočskej doliny, a tak sme ho išli hľadať,“ zaspomínal na osudný deň jeden zo synov, ktorý prezradil, že tušil, že sa niečo muselo stať.
„Myslel som, že mohol dostať nejaký infarkt, alebo sa mu niečo v lese stalo. Počítal som s tým, že je to asi vážne, lebo on keby bol pri vedomí, určite by si pomohol a privolal by si pomoc,“ priblížil syn svoje úvahy, ktoré ho počas pátrania po otcovi sprevádzali.
