Zhodujú sa v tom, že im malí školáčikovia veľmi chýbali, neskutočne ich ľúbia a túžia im odovzdať čo najviac vedomostí.
Soňa (64) z Lučenca: Prekonala som rakovinu, no mojich piatakov neopustím
Učiteľka slovenčiny, občianskej náuky a etiky Soňa Pinzíková (64) z Lučenca priznáva, že sa na deti neskutočne teší. „Zažila som toho už veľa, ale zatvorenie škôl pre pandémiu prekvapilo aj mňa. Nezaháľala som však a ešte viac som sa skamarátila s počítačom, aby som svojich žiakov mohla vyučovať online. Normálna výučba mi ale nesmierne chýbala,“ prezrádza skúsená pedagogička, ktorej osobný kontakt s deťmi veľmi chýba.
Myslí si, že sa nedá ničím nahradiť. „Keď som sa teda dozvedela, že sa žiaci budú môcť vrátiť opäť do škôl, neváhala som a okamžite som sa pani riaditeľke prihlásila. Nerozmýšľala som ani chvíľu, aj keď vo svojom veku patrím do rizikovej skupiny a navyše som bývalá onkologická pacientka,“ ozrejmuje Pinzíková, ktorá v škole začala pôsobiť už v roku 1979. Aj keď potom na osem rokov odišla do iného fachu, učiteľstvo jej chýbalo a tak sa k nemu znova vrátila.
V základnej škole Vajanského odovzdáva svoje vedomosti už 24 rokov. „Bola som chvíľu aj zástupkyňa, no najviac ma to ťahá za katedru.“ Domáca výučba počas pandémie jej veľmi nevyhovovala. „Je to ako keď má lekár na diaľku stanoviť diagnózu,“ prirovnáva učiteľka, ktorá má radosť, že sa vráti k svojim piatakom. „Neviem, koľko ich znova zasadne do školských lavíc. No nech ich príde koľkokoľvek, budem mať veľkú radosť.“
